Hamlet, dánsky princ a renesančný hrdina z jedného zo Shakespearových najvýznamnejších diel. Syn predchádzajúceho kráľa (taktiež Hamleta), ktorý bol vykreslený ako spravodlivý dobrý muž. Hamlet ho rešpektoval nielen ako otca, ale aj človeka. Strata rodinného príslušníka je vždy ťažká a Hamlet to naozaj ľahké nemal. Bol sklamaný zo svojej matky, ktorá sa hneď po smrti manžela rozhodla vydať za jeho brata Claudia a osobne ho chápem. Podľa mňa od nej čakal, že bude trúchliť dlhšie.
Keď sa dozvie od ducha vlastného otca, že ho zabil jeho strýko a manžel jeho matky je jasné, že to nezoberie dobre. Mne osobne Hamletovo konanie prišlo celkom pochopiteľné aj keď som niekedy nevedela úplne vyhodnotiť jeho psychické rozpoloženie. Neviem, či by som jeho situáciu zvládla o niečo lepšie. Na jednej strane chcel pomstiť otca ale zároveň nemal žiadny dôkaz čiže sa musel tváriť, že je všetko v poriadku. Zároveň v tomto celom nemal žiadnu podporu okrem jeho priateľa.
V diele neboli skoro žiadne idealizované postavy (predchádzajúci kráľ podľa mňa do istej miery bol) a mám pocit, že Hamlet počas príbehu začne vnímať negatívne vlastnosti všetkých okolo seba, ako ľudia často nemajú dobré úmysly. Možno to začalo práve jeho matkou Gertrúdou, z ktorej mohol cítiť sklamanie. Dokonca ani jeho vzťah s Oféliou nebol veľmi dobrý. Hoci sa podporovali obaja mali potrebu sa za niečo „trestať”, bolo medzi nimi veľa zmiešaných emócii a určite nepomohlo, keď Hamlet Ofélii zabil otca Polónia. (Nie úplne naschvál ale odporúča sa nebodať do gobelínov, za ktorým máme podozrenie, že sa nachádza človek a už vôbec si nemyslím, že to je v poriadku ale vtedajšie morálne štandardy asi hovorili niečo iné.) Nemyslím si, že Ofélia sa musela úplne po smrti otca utopiť, ale prenechám jej jej slobodné rozhodovanie.
Kniha sa mne osobne zdala zaujímavá aj keď som občas trochu trpela kvôli slovnej zásobe. Pri čítaní som sa cítila veľmi kultúrne vzhľadom na to, že som si bola celú dobu vedomá dôležitosti tohto diela.