Hamlet ako nie hrdina renesančný ale ako hrdina existencialistický
V mnohých interpretáciach diela nachádzame kritiku Hamleta ako človeka buď “egoistu” pohŕdajúceho svetom, človeka slabej povahy uzavretého v samom sebe, alebo človeka vnútorne rozorvaného. Otázkou je, sú však tieto vlastnosti sú naozaj také, ako ich páni Turgenev či Hegel v rámci ich myšlienkových pochodov berú? A je Hamlet hrdina renesančný alebo skôr hrdina existencialistický? Totiž ak poznáme názory Hegela a Turgeneva, ktorý bol Hegelom ovplyvnený taktiež, tak analýza ich vyjadrení o našom drahom Hamletovi do ich vnímania sveta sedia naprosto a úplne.
Totiž ako vieme, Georg Wilhelm Friedrich Hegel a jeho filozofia sa centrujú nie okolo nášho drahého individualizmu a existencie jedného človeka ako takého, ale okolo spoločného dejinného vývinu tzv. “ducha histórie,” ktorý týmto vnútorným procesom prechádza. Vnútorné uzavretie Hamleta v sebe samom, egoizmus a nenáklonnosť k činu očividne nebudú teda prívetivé vlastnosti Hegelovi či akémukoľvek jeho študentovi, ktorí sa sústredia nie na človeka ako jednotlivca ale práve ako jedného spoločného ducha histórie.
Hamletove prechádzanie cez vnútornú skepsu, analýzu a vývin nie cez vonkajšok ale cez ja nemusí však byť nesympatické každému študentovi filozofie, hlavne nie takému ktorý myšlienkou ducha histórie a účasnosti vôle človeka v tom vyššom vše riadiacom duchu, ktorý si cez ten proces len uvedomuje existenciu seba samého. Naproti Hegelovi vieme teda postaviť pre mňa najdrahšiu školu filozofie, teda existencializmus a jeho zakladateľa Sørena Kierkegaarda.
Søren Kierkegaard v svojich dielach Buď/Alebo, Strach a Chvenie, Koncept úzkosti, či v Chorobe na Smrť zakladá školu postavenú nastavenú naopak proti Hegelovom kolektívnom duchu a spoločnej histórii riadenej z hora. Søren totiž v svojich písaniach nehovorí o nejakom spoločnom kolektíve, ani o ničom podobnom, ale o človeku ako jednotlivcovi, ako o Ja.
Toto Ja nie je tým čím je kvôli nadviazaní na veci vonkajšie, ako by si to želal pán Turgenev, ani nie je sebou samým kvôli svojim činom, ako by túžil pán Hegel, ale je sebou samým cez svoju existenciu ako stvorenie Božie a teda cez svoj vzťah s Bohom, pre Kierkegaarda Bohom troj jednotným, Bohom, práve z ktorého daný je účel, ktorý treba naplniť, pri čom nič iné toho človeka naozaj naplniť nejde.
Pozrime sa teda na Hamleta. Hamlet je opisovaný ako “egoista,” teda že robí to čo chce robiť, “preniknutý jedom analýzy,” teda že na to aby sa primkol k niečomu z tohoto sveta všetko okolo seba len analyzuje a súdi, a ako vnútorne rozorvaný a vypätý medzi pólom myslenia a konania, teda ako by Kierkegaard povedal, okusuje úzkosť vznikajúcu z toho, že z všetkých možnosti nekonečných musí nakoniec byť jedno rozhodnutie konkrétne, z ktorej avšak na rozdiel od človeka dnešného neuteká do zúfalstva, ale plne a rozhodne lape svoj osud a dokončuje ho, čím sa v vzťahu k sebe samému rozhodne stáva tým vzťahom vzťahujúcim sa k sebe samému, aké jeho Ja je.
Hamlet je nielen teda hrdina myšlienok renesančných, či barokových alebo romantistických, ale práve hrdina existencializmu a nanajvýš hrdina Kierkegaardov.
