Túto knihu som začala čítať s tým, že to bude jednoducho smutný romantický príbeh o dvoch chorých tínedžeroch. Úprimne som si myslela, že to bude trochu prehnané a možno až príliš sentimentálne. Nakoniec ma však úplne prekvapila. Príbeh Hazel a Augusta je síce o rakovine, ale v skutočnosti je hlavne o živote, o prijatí reality a o tom, že aj keď nemáme všetko pod kontrolou, stále môžeme rozhodovať o tom, ako budeme žiť.
Najviac ma zasiahlo to, ako realisticky boli postavy napísané. Hazel nie je typická „silná hrdinka“, ktorá všetko zvláda bez problémov. Má strach, pochybuje, občas je nahnevaná na svet. To mi na nej prišlo veľmi ľudské. Augustus pôsobí sebavedomo, ale postupne sa ukazuje aj jeho zraniteľnosť. Ich rozhovory mi prišli prirodzené a často aj vtipné, čo som pri takej ťažkej téme vôbec nečakala.
Počas čítania som si uvedomila, ako často beriem bežné veci ako samozrejmosť. Kniha ma prinútila premýšľať nad tým, ako by som sa správala ja v podobnej situácii. Asi najviac mi utkvela myšlienka, že človek nepotrebuje byť slávny alebo výnimočný pre celý svet, stačí, ak je výnimočný pre niekoho konkrétneho. Koniec bol pre mňa veľmi emotívny a ešte dlho po dočítaní som na príbeh myslela. Nie je to len romantická kniha, ale aj kniha o tom, že aj krátky život môže mať hlboký zmysel.