Ako každý dobre vie, hokej je môj šport. Či už majstrovstvá sveta v hokeji, ale aj hra v našom mestečku. Volám sa Tia. Nie som ako iné dievčatá, som trochu iná. Mojou prioritou nie sú topánky, oblečenie a make-up. Hoci rada nakupujem, obliekam sa a aj sa maľujem, oveľa viac sa zaujímam o hokej. Nie, nie som hokejistka, som len obyčajné dievča, ktoré má v srdci hokej či už v našom mestečku alebo aj na vyššej úrovni. Moja láska k tomuto športu sa začala, keď som mala 7 rokov. Už je to 10 rokov, čo som nevynechala ani jeden domáci zápas. No niekedy sa mi podarí vycestovať aj na zápas vonku, väčšinou niekde blízko môjho mesta. Mnohokrát som bola nachladnutá či aj chorá, no ani to ma neodradilo od toho, aby som sa išla pozrieť na výkon našich chalanov. Minula som veľa peňazí za vstupenky, ale aj za merch nášho klubu, ako napríklad dres, čiapku, šál, puk, knižku, podsedáky a všeličo ostatné. Neverili by ste, ale dokážem Vám vymenovať celú zostavu hráčov bez mihnutia oka. Je veľmi zaujímavé, že sa to viem naučiť, no keď sa v škole učíme poučky, to do hlavy proste nedostanem. Aj keď nie každý zápas bol podľa našich predstáv, snažili sme sa nad tým povzniesť. Nie vždy to bolo ľahké, ale každá skúsenosť nás posunula ďalej či už to bola výhra alebo prehra, z každého zápasu sme si niečo zobrali. Odkedy som hokej začala sledovať aktívne, videla som mnoho zápasov, no v pamäti mi najviac utkvel práve tento: Je krásny 1. marec, keď sa v našom mestečku odohráva posledný zápas sezóny. Ide nám o veľa, stav je 2:2 buď vyhráme a získame ten 1 bod, ktorý nás delí od veľkej príležitosti, ktorou je 1. slovenská hokejová liga (SHL) ,alebo prehráme a ostaneme v 2. hokejovej lige. Oblečiem si teplé oblečenie, trochu sa primaľujem a idem na moju najobľúbenejšiu časť a tou sú doplnky. Ako prvý príde na rad dres, ktorý si dám na bundu, pretože je na zimáku veľká kosa. Boli časy, kedy som ho nosila len na tričku, pozdejšie už na mikine a teraz už na bunde. Nasleduje šál a čiapka, na chrbát beriem batoh, v ktorom mám odložený podsedák a môžem vyraziť. Na zápas idem s veľkou nervozitou, ale zároveň sa veľmi teším, že ich znova uvidím hrať, aj keď to je už posledný zápas, za ktorým nasleduje dlhá prestávka. Viem, veľa ľudí povie, prečo som nervózna, veď predsa je to len „blbý“ šport, nejde predsa o život. No pre mňa to je miesto, kde sa uvoľním, nerozmýšľam nad svojimi problémami, proste mi všetko vyfučí z hlavy a jediné, čo ma zaujíma je to, čo sa deje na ľadovej ploche. Je to taký môj únik z reálneho sveta. Na štadióne ešte nie je veľa ľudí, keďže na zápasy chodím s hodinovým predstihom a práve preto si lístok kúpim medzi prvými. Prejdem cez kontrolu, nechám si nalepiť lístok a moja cesta smeruje na tribúnu, kde si môžem vybrať najideálnejšie miesto na sedenie. Mám ešte 20 minút do začiatku zápasu, práve preto si idem kúpiť teplý čaj a niečo pod zub. Zaznie prvý klaksón a ja si idem sadnúť na svoje obsadené miesto. Komentátor začne čítať zostavy a mená hráčov, rozhodcov, trénerov a delegáta. Postupne na ľad prichádzajú hráči, ktorí sa idú rozkorčuľovať. Keď zaznie druhý klaksón, na ľade zostanú len hráči z prvej formácie. Zaznie hymna Slovenskej republiky a zápas sa môže začať otváracím buly. Prvá tretina ide podľa mojich plánov, hráči korčuľujú po ľade, bez akýchkoľvek problémov sa aj striedajú formácie, striel na bránu je zatiaľ mnoho, no ešte ani jedna neskončila na správnom mieste a to v súperovej bráne. V 11 minúte sa nám podarilo skórovať, no netešili sme sa z tohoto vedenia dlho, pretože sa súperom podarilo skórovať hneď po minúte našej radosti. Prvá tretina sa skončila stavom 1:1 a nasledovala 15 minútová prestávka, ktorú som skoro celú prečkala v dlhom rade na čaj. Začala sa druhá tretina a s ňou aj ďalšie 3 góly, ktoré padli do súperovej brány. Veľmi som sa s toho tešila a už som len dúfala, že sa tento výsledok neotočí v prospech súpera. Tretia tretina však zmenila celý priebeh zápasu. Súperi vyrovnali na 4:4 a do konca zostávala necelá minúta. V tú chvíľu som tŕpla a modlila sa, aby sa domácim podarilo skórovať, či už v základnej časti zápasu alebo v predlžení. Posledných 10 sekúnd do konca zápasu si už každý myslel, že tento zápas skončí predlžením, keď v čase 59:58 zaznel budovou zimného štadióna výkrik GÓÓÓÓÓL!!! Je to až neuveriteľné, ako sa dá otočiť zápas za pár sekúnd. A je rozhodnuté, vyhrali sme 5:4. Hráči, ktorí sedeli na striedačke vybehli na ľad, pozhadzovali helmy, rukavice a skákali do veľkého spoločného objatia. Bol to neuveriteľne krásny moment, nielen pre hráčov, ale aj pre nás fanúšikov. Po toľkej vyvinutej snahe máme zlatý pohár a medaily, je to neopísateľný pocit. Keď som ich videla takých šťastných, doviedlo ma to k slzám. Áno, je to asi zvláštne, ale pre správneho fanúšika, ktorý hokejom žije je to výnimočná chvíľa, ktorá sa už nemusí opakovať. Hokejisti na ľade otvárali šampanské, aby si pripili na víťazstvo. Celou halou sa ozývalo ĎAKUJEME. Hráči začali kolovať pri mantineloch, podávali si ruky s fanúšikmi. No to ešte nebolo všetko, komentátor oznámil, že bola vyhodnotená súťaž, ktorá ani nebola oznámená dopredu. Vyhlásil číslo lístka a je to až neuveriteľné, ale na lístku sa nachádzalo číslo 5486 a to bolo práve to moje. Ešte dopovedal, aby som sa dostavila ku komentátorovej kabínke, kde mi odovzdá cenu. Neuveriteľné sa stalo možným a získala som voľný vstup na ľadovú plochu k našim hokejistom a taktiež fotografku, ktorá ma odfotí s hokejistom, s ktorým budem chcieť (ha, ha oni ešte nevedia, že chcem fotku so všetkými). Takže som sa postupne odfotila so všetkými a taktiež sa mi všetci podpísali na foto kartičky, ktoré mi dali pri komentátorovi. Všetkých som objala, poďakovala a išla som domov. Po ceste som premýšľala ako som práve ja mohla mať také šťastie. Je to neuveriteľný pocit ísť domov s tým, že som stála v ich blízkosti. Za tento deň ďakujem a už sa neskutočne teším, kedy sa začne nová sezóna a naše mestečko po prvýkrát zažije ten hokej, o ktorom sme od začiatku snívali.