Ja, on a môj nový život
Rebeka Motýľ
Od mala som verila, že vo vesmíre nie sme sami, keď sme s ockom hľadeli na hviezdy a doslova hltali každú štúdiu vedcov o možných formách života tam hore.
Dúfala som, že to budem ja, kto objaví nové svety a tak som šla študovať astronómiu a kozmonautiku. Keď skupina vedcov, na niektorej z univerzít, po novom prieskume dosadila čísla za neznáme do Drakeovej rovnice, ukázalo sa, že to, o čom sme s otcom snívali, môže byť pravdou.
***
Zobudila som sa s pocitom, že si nič nepamätám. Kde som a čo tu robím? A prečo vidím nad sebou niekoho podobného človeku, ale človek to nie je?
Hlavou mi prebehlo asi sto spomienok. Najdôležitejšou bol rozkaz nášho veliteľa Christophera Conselicea: „Vašou hlavnou úlohou je zistiť, či sme vo vesmíre sami alebo nie.“ Všetci sme to brali ako rozkaz, veď na našej planéte sa technika zdokonalila natoľko, že sme vďaka Drakeovej rovnici, doplnenej o Koperníkov princíp zistili, že vo vesmíre nie sme sami.
Pozrela som sa na môjho spoločníka, robota. Oznámil mi, že ostatní spolupracovníci, ktorí sú v rôznych častiach vesmíru už vykonali svoj cieľ. Zostalo nájdených tridsaťpäť druhov a ja pravdepodobne vidím pred sebou ten posledný.
Práve sa na mňa pozrel a vo veľkých, múdrych očiach som zbadala inteligenciu, šibalstvo a záujem o to, kto vlastne som. „Skoi kolu tao?“ opýtal sa ma. Až vtedy som si uvedomila, akí predvídaví boli naši vedci, pretože robota naprogramovali tak, aby sa vedel automaticky naučiť a následne preložiť reč z akéhokoľvek jazyka. Robot sa ozval: „Kto, čo si?“ „Ja som zo Zeme,“ počkala som, kým mu to môj spoločník preloží, „a som človek, a ty?“
A tak sa stal zo mňa za jeden deň človek, nežijúci na Zemi, ale žijúci na planéte vzdialenej od Zeme asi sedemnásťtisíc svetelných rokov, výskumník a hlavne človek, ktorého neustále prekvapujú nové veci, ktorý čaká na príchod ďalších ľudí a teší sa, že vykonal svoju misiu, človek, ktorý našiel svoj osud.
No to bol zatiaľ iba začiatok…