Už z názvu vyplýva, že táto kniha nebude klasický román a zdanie neklame. Jacqueline Wilson je obľúbenou detskou autorkou.
Príbeh sa odohráva v Londýne. Hlavnou postavou je desaťročná Delfie, ktorej mama má množstvo tetovaní. Má aj nevlastnú sestru, Novu, ktorej závidí krásu. Aj napriek tomu, že v škole nie je vôbec populárna, má veľa problémov a sama sebe sa nepáči, má nekonečne rada svoj netradičný domov.
Aj keď ich má obe rada, sú veci, ktoré by mali byť inak. Nehovorím, že všetky mamy majú byť navlas rovnaké, len by mali dodržiavať isté hranice. Dosť neobvyklé mi pripadá, že dieťa svoju matku oslovuje po mene – v Delfiinom prípade Astrid. Po ďalšie matka by sa nemala opíjať jednak preto, že ide vzorom svojim deťom a jednak preto, že jej to bráni racionálne rozmýšľať pri výchove detí. Jej matka sa veľa rán budila s opicou.
Astrid, Delfiina matka, sa správa detinsky, ba možno ešte horšie. Deti sa na svoje narodeniny tešia, nie je to tak? Ale jej na jej narodeniny priam preskakuje. Pri pomyslení na svoj vek sa jej zjavia slzy v očiach. 33! Sama si dobre uvedomuje, že jej správanie nie je typické, ale to je jednoducho ona. Nie je zlá – to ani zďaleka (za svoje deti by položila aj život, je veľmi obetavá, starostlivá, láskavá a dáva svojim deťom to, čo potrebujú), ale má svoje muchy.
Potom prichádza ďalšia etapa príbehu. Novin otec. Volá sa Micky. Vtedy Delfie pocíti akúsi neprekonateľnú diaľku. Blízko rodiny, do ktorej cíti, že nepatrí, si uvedomuje, ako ďaleko od nich v skutočnosti je. Chce zažiť pocit, že niekde patrí. Tak ako Nova.
Dej graduje, keď má prísť na lámanie chleba. Patrí Micky naozaj do ich rodiny? Chce s nimi bývať? Kde bol a čo robil celý ten čas, čo s nimi nebol? Nie je Astrid naivná? Áno, naivná rozhodne je, hlavne z toho dôvodu, že si myslí, že jej a Mickiho pár-týždňový vzťah, ktorý bol prerušený na niekoľko rokov bude ďalej pokračovať akoby sa nič nestalo a tvorili spolu pár odjakživa. Otázka je, či to Micky vníma rovnako a je ochotný byť súčasťou ich rodiny. Nemá už aj on zariadený svoj vlastný život niekde inde bez ich vedomia? … Odíde s Mickym navždy aj Nova?
Delfie sa podarí dostať z bubliny smútku nad faktom, že nezapadá úplne dokonale do rodiny tým, že sa začne baviť s Oliverom, spolužiakom. Má prezývku Okuliarnik kvôli okuliarom, ale ona si z neho neuťahuje ako ostatní. Má preňho pochopenie a to ich spája. Zdieľajú množstvo spoločného, popoludnia u nej doma… Práve on je človekom, ktorý jej pomôže preklenúť tú hrôzu, prekonať jej úzkosti. On sa ponúkne byť jej najlepším priateľom.
Astrid začína byť zúfalá. Po odchode Novy a Mickiho na nič iné nemyslí. Raz sa Delfie vráti zo školy a vo dverách ju ovalí typický zápach – alkoholu. Vstúpi do miestnosti a uvidí Astrid celú – od hlavy až po päty v bielej farbe pokrytú Astrid. Tá jej tvrdí, že keď skryje svoje tetovania a bude „normálna“ matka, Nova a Micky sa vrátia. Delfie zavolá sanitku pre veľký šok z toľkej farby, ktorou bola jej mama zafarbená. Neskôr to ľutuje, pretože – čo ak jej to neodpustí? Áno, sprvu bola prevezená do nemocnice, ale čo potom? Napadlo jej, že ju mohli previezť do psychiatrickej liečebne. Nemýlila sa. Čo s ňou bude? Koľko tam zostane?
No keďže Oliver je veľmi kreatívny a svojej kamarátke chce pomôcť, keďže jej matka je v blázinci a sestra v Brightone pri svojom otcovi, napadne mu, kde je jej otec. Obe – aj ona aj jej sestra by mali byť pri svojich otcoch. Podarí sa mu dovolať do jednej plavárne, kde natrafí na meno Micky (volá sa rovnako ako Novin otec) – tak kedysi volali jej otca. A je to on! Delfie by chcela už konečne niekam patriť, začleniť sa do rodiny svojho otca, ktorá už tiež stihla medzičasom vzniknúť. No je to veľká zmena a zatiaľ, kým sa s tým stihnú oboznámiť všetci členovia jeho rodiny, bude bývať v pestúnskej rodine.
Ako to nakoniec celé dopadne? Kto kde patrí?
Mojou obľúbenou postavou príbehu je Oliver, ktorý je vždy poruke a Delfie pomáha ako ozajstný kamarát. Vďaka jeho vynaliezavosti Delfie po prvýkrát zočí vlastného otca… Páči sa mi ich nevinný čistý detský vzťah, ktorý zdieľajú aj napriek rozdielnym pohlaviam. Je to klišé a aj v knihe je to perfektne zobrazené, že pokiaľ sa kamaráti chlapec a dievča, vždy sa povráva niečo viac a klebety sa šíria rýchlosťou svetla. Delfie sa nikdy však za tento vzťah ani svojho kamaráta nehanbí a odvážne ho bráni. Je dôležité to, čo si myslíme my, nie tí druhí. A oni vedeli, že jeden v druhom našli spriaznenú dušu, vŕbu bútľavú.
