« Gulliverova cesta »
Gulliverove cesty sú dielom napísaným na pomedzí žánrov: román-rozprávka, román o cestovaní, román-pamflet a zároveň román, ktorý nesie výrazné črty dystopie. Je to román s výraznými prvkami fantasy. Keďže ide o antiutopický román, je to zároveň utopický román v plnom zmysle slova, najmä jeho posledná časť. Je to aj vizionársky román, ktorý dnes čítame a znovu čítame, ostro si uvedomujúc nepopierateľnú presnosť adresátov Swiftovej nemilosrdnej, sžíravej, vražednej satiry, premýšľajúc o týchto detailoch do posledného detailu.
Toto dielo bolo aktuálne tak v čase napísania, ako aj dnes. Jonathan Swift sa v tomto románe zaoberá globálnymi problémami. V prvej časti v krajine Liliputánov existujú dve „bojujúce strany známe ako Tremexéni a Slemexéni“, ktoré sa od seba líšia len tým, že ich prívržencami sú ich stúpenci… nízke podpätky a druhá vysoké podpätky, a medzi nimi je „najvážnejší spor“ v tejto nepochybne veľmi dôležitej veci: „tvrdí sa, že vysoké podpätky viac zodpovedajú starobylému štátnemu seriálu „Liliput“, avšak cisár“ rozhodol, že vo verejných úradoch sa majú používať len nízke podpätky…“.
Ďalším problémom je tvrdá vojna, ktorá sa vedie medzi „dvoma veľkými ríšami“: na ktorej strane rozbiť vajcia – na tupom konci alebo na opačnom, ostrom konci. Swift tu rozpráva o modernom Anglicku, rozdelenom na prívržencov toryovcov a whigov – ich konfrontácia však upadla do zabudnutia, stáva sa súčasťou histórie, ale nádherná alegória-allegória, ktorú vymyslel Swift, žije ďalej.
« Gulliverove cesty ako filozofická a politická satira »
Sila Swiftovej satiry spočíva v tom, že konkrétne udalosti, postavy a situácie nadobúdajú univerzálny význam, sú relevantné pre všetky doby a národy.
Aby sme to pochopili, je potrebné posudzovať Swiftovu knihu v atmosfére doby, ktorá ju dala vzniknúť. Pesimistický duch Swiftovej satiry bol priamym dedičstvom 17. storočia.
Hlavnou témou Gulliverových ciest je meniaci sa vzhľad prírodného a ľudského sveta, reprezentovaný fantastickým a podivuhodným prostredím, v ktorom sa Gulliver počas svojho putovania ocitá. Meniaci sa vzhľad imaginárnych krajín zdôrazňuje podľa Swiftovej predstavy nemennú vnútornú podstatu mravov a zvykov, ktorá je vyjadrená tým istým okruhom zosmiešňovaných nerestí. Uvádzanie rozprávkových motívov v ich vlastnej umeleckej funkcii Swift neobmedzuje, ale rozširuje ich význam na úkor paródie, na ktorej základe je vybudovaná satirická groteska. Paródia vždy predpokladá moment napodobňovania vopred známeho plánu, a preto zahŕňa jeho zdroj vo sfére deja.
Dvojitú umeleckú funkciu fikcie – zábavu a grotesknú paródiu – rozvíja Swift v súlade s antickou a humanistickou tradíciou prostredníctvom dejových paralel, ktoré tvoria osobitnú vrstvu prameňov pre Gulliverove cesty. Podľa tejto tradície je dej zoskupený okolo plánu fantastickej cesty. Pokiaľ ide o Gullivera, jeho obraz vychádza z anglickej prózy sedemnásteho storočia, v ktorej sú široko zastúpené rozprávania cestovateľov z obdobia veľkých zemepisných objavov.
Swift si z opisov námorných plavieb požičal dobrodružný nádych, ktorý dielu dodal ilúziu zdanlivej reality. Táto ilúzia je ešte umocnená tým, že medzi trpaslíkmi a obrami na jednej strane a samotným Gulliverom a jeho svetom na strane druhej je presný pomer veľkosti vzhľadu. Kvantitatívny vzťah je podporený kvalitatívnymi rozdielmi, ktoré Swift vytvára medzi Gulliverovou intelektuálnou a morálnou úrovňou, jeho svedomím a následne aj svedomím liliputánov