Kabát
(mikropoviedka)
Draven sa pár týždňov rozhodoval, či to urobí. Nakoniec s roztrasenými rukami zavolal. Z telefónu sa ozval ženský hlas. „Ahoj Draven, stalo sa niečo? Potrebuješ niečo? Nemám veľa času.“
„Ahoj, nie nič sa nestalo, je mi to ľúto, to, čo sa stalo. Pamätám si, keď som ťa prvýkrát stretol. Bolo to v tej kaviarni na konci ulice, pamätáš? Mala si na sebe dlhý, biely kabát a ja som ti ho svojou nepozornosťou oblial kávou. V tej chvíli som z tvojej tvári nevedel vyčítať nič iné ako pokoj. Bola si tak pokojná. Uľavilo sa mi, keď si sa na mňa usmiala a povedala: „To nič, je to iba kabát,“ no aj tak som sa ospravedlňoval. Ponúkol som sa, že ho zaplatím alebo zoberiem do čistiarne, ale ty si to odmietla s tým, že je to iba vec, ktorú si kúpila. Nie je to zdravie, ktoré sa nedá nahradiť. Bola si taká milá. Rozlúčili sme sa. Pár týždňov som ťa nevidel. Hľadal som ťa a neskôr aj našiel. Bola si na loďke s nejakým mužom. Mohol som to čakať. Neskôr toho roku som odletel do Švajčiarska, kde som sa snažil zarobiť nejaké peniaze. Po dvoch rokoch som sa vrátil späť do Ameriky. Stretol som ťa, ale ty si ma najprv nespoznala. Nebolo divu, zmenil som sa. Pozdravil som ťa. Chvíľu si na mňa iba pozerala, ale potom si si nakoniec spomenula. Vyzerala si, že ma rada vidíš. „Hľadala som ťa,“ v tvojom hlase bola neistota: „Prosím?“ myslel som si, že som zle počul. „Ten kabát nebol môj, ale patril žene, ktorá žila s mojím otcom. Bola na mňa zlá, ale otec mi neveril. Videla ten kabát a neskutočne sa rozzúrila. Vraj bol veľmi drahý. Rozbila niekoľko riadov, ktoré po mne hádzala. Otec to videl a rozišiel sa s ňou. V ten deň som ju videla naposledy. Teoreticky si zachránil moje vzťahy v rodine. Preto som ťa hľadala. Chcela som ti poďakovať, ďakujem.“ Nakoniec som bol rád, že sa to stalo. Neskôr toho dňa sme išli do tej istej kaviarne. O mesiac sme spolu začali chodiť. Pamätám si každý moment strávený s tebou. Miloval som tvoju vôňu, tvoje hnedé vlasy, oči, miloval som ťa celú. Aj tie listy stále mám. Tie, ktoré si mi dávala do saka zakaždým, keď som mal zlý deň. S chuťou spomínam na tvoje výborné jedlá, ktoré vždy doma rozvoniavali, keď som otvoril dvere. Nikdy však nezabudnem na ten deň, keď si mi povedala, že je koniec. Viem, že to bolo kvôli tomu, že som nechcel deti a ty áno, ale to, čo som v tej chvíli cítil, bolo strašné. Veľmi to bolelo. Chýba mi tvoj smiech, tvoja prítomnosť, celá mi chýbaš, tak veľmi. Nayeli už je to šesť rokov, prosím, skúsme to znova.“
Draven čakal na odpoveď, ale namiesto toho sa v pozadí ozvalo: „Mami, poď, chcem ti niečo ukázať!“ detský hlas, ktorý vôbec nečakal „Počkaj chvíľku, hovorím s tatinkom. Musím ísť.“ Bez rozlúčenia sa hovor skončil. Ohromene ostal stáť na jednom mieste. Tatinko? V hlave si stále prehrával.
Možno to celé bolo úplne naopak.
Tereza Benčičová