Chcela by som porozprávať o mojej prvej knižke ktorá ma zaujala hlavne obsahom a tak viacej rozvinula moju záľubu v histórii. Túto knihu som dostala keď som bola ešte na základnej škole v roku 2018, na konci školského roka. Myslím si že ľudia ktorý nemajú záľubu v knihách a nejaku dostanú, tak väčšinou končia na poličkách zapadnuté prachom. Možno by to bolo tak aj u mňa, ale moja kniha obsahovala povesti o Slovensku, Ukrajine, Rumunsku, Česku, Poľsku, Maďarsku, preto mi to nedalo a musela som do nej nahliadnuť. Vtedy som objavila čaro knihy, milujem keď môžem vypnúť zvuk okolo seba, pomaly prechádzať po písmenách a predstavovať si postavy, okolie, detaily ktoré si môžem vymyslieť podľa seba. Využívam to hlavne vtedy, keď som medzi ľuďmi, ľudia pre mňa predstavujú veľa chaosu, no pri čítaní to viem zvládnuť.
Ale späť ku mojej prvej knihe, ako už názov napovedá obsahuje veľa poviedok.
Začiatok príbehu poukazuje na Hrochotskú dolinu ktorá je rozsiahla. „ Tiahne sa zo samotného srdca mohutnej sopečnej Poľany.“ Autor opisuje prírodu a jej čaro. „Tie mohutné jedle, aké tam rástli. A buky. Bresty. Radosť bolo na ne pozrieť! V ich tieni sa zložiť a na chvíľu zdriemnuť.“ Opis prírody je môj najobľúbenejší. Milujem keď si viem predstavovať prostredie, zvuky a detaili prostredia ktoré autor opisuje. Napríklad táto citácia mi pripomína staré časy kedy si vyšiel bača popásť svoje stádo a neriešil kedy má odovzdať prácu, známky. Možno to vyznie zle ale myslím si že v minulosti boli ľudia oveľa menej vystresovaný a mali čas premýšľať nad životom.
Autor sa pri opise prírody dostáva k opisu potoku, potok ktorý sa spomína susedí s mlynom. V ňom žije mlynárka spolu s jej manželom, ktorý je príliš žiarlivý. „ Nejeden mládenec, ženáč, ba i starší gazda z Hrochote, Očovej, okolitých lazov, ale aj zo vzdialenejšej Hradnej veľmi rád zašiel s múkou do mlyna, nešanujúc dlhšej cesty v nádeji, že sa s ňou stretne a prehodí slovko-dve, Viac sa s mlynárkou neodvažovali rozprávať, pretože sa báli jej muža.“ Vlastne je celkom normálne keď jej muž žiarlil, alebo?… Raz keď išla mlynárka k vode vyprať bielizeň. „ Rozložila sa na ploských skalách, keď si všimla uprostred vody niečo divné. Podišla bližšie a vykríkla.“ Myslím si že všetko má svoje hranice, no keď našla mlynárka v potoku hlavu furmana Miša z Očovej tak sa roztriasla s krikom sa rozbehla do mlyna. Mlynára však nikde nebolo, nakoniec keď prišla do pivnici našla tam mlynára sedieť na lavici pri nedopitej fľaške tuhej domácej rožovky. „ Vedľa neho bolo opreté bezvládne a bezhlavé Mišovo telo.“ Mlynárka údajne z mlyna utiekla a už ju nikto nikdy nevidel, podobne aj mlynára. Ľudia vraveli, že sa obaja zbláznili a našli smrť pod niektorým bralom, z ktorého spadli. Po čase sa však rozchýrilo, že v okolí mlyna straší. Keď sa nad dolinou spustila riedka podvečerná hmla, vídali nad Hučavou biele postavy peknej ženy a muža.
Páči sa mi že príbeh končí tajomne a necháva otázniky.
Tento príbeh je najviac drastický z celej knižky, ostatné príbehy pôsobia tajomne no viacej predstavujú oblasť Slovenska, Ukrajiny, Rumunska, Česka, Poľska, Maďarska…
Opis tejto knihy som si vybrala hlavne preto lebo bola moja prvá a má, vždy bude mať špeciálne miesto.