Ishiguro dostal Nobelovu cenu za literatúru a v tejto knihe je jasné prečo. Príbeh rozpráva Klára, „umelá priateľka“, robot, ktorý má robiť spoločnosť chorému dievčaťu menom Josie. Klára pozoruje svet cez okno obchodu a neskôr v dome Josie s takou nevinnosťou a logikou, že ma to úplne fascinovalo. Je to o tom, čo to vlastne znamená byť človekom a či sa dá naprogramovať láska a oddanosť.
Atmosféra knihy je tichá, mierne futuristická, ale veľmi emotívna. Klára vníma Slnko ako božstvo, ktoré môže všetko vyliečiť, a jej viera je dojemná. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad naším vzťahom k technológiám, ale aj nad tým, akí sme my ľudia komplikovaní a niekedy krutí k tým, čo nás milujú. Je to nádherne napísaný príbeh, ktorý vás nenúti do plaču nasilu, ale zanechá vo vás taký zvláštny smutno-krásny pocit. Pre mňa to bola jedna z najcitlivejších kníh, ktoré som kedy čítala.
