Ďalšie dielo, ktoré si ma pritiahlo pre svoj názov a aj tým, že dej je pravdivý a odohráva sa v dedine Poluvsie pri Žiline. Príbehy z vidieka autenticky vykresľujú osudy jednej rodiny naprieč štyrmi generáciami. Reálne príbehy dievčat a mládencov, ktorí sa museli ženiť či vydávať len s majetnými, ich každodenné povinnosti, ťažký život a tradičné postavenie ženy v spoločnosti.
Dievča, ktoré nemalo veno a jeho rodina pole či dobytok, nemalo šancu na dobrý vydaj. Takéto osudy boli bežné vo vtedajšej spoločnosti. A manželstvo z lásky? Neexistovalo, rodičia sa nepýtali na názory svojich detí, či nebodaj city. To bolo posledné, na čo sa prihliadalo – romantické predstavy o manželstve, osobné potreby či rovnocennosť v manželskom vzťahu … podčiarknuté slovami matky, ktorá vydáva dcéru s mužom len pre majetky ( jeho srdce tiež patrilo inému dievčaťu) …” Neboj sa, zvykneš si…”. A otec naopak svojmu synovi prízvukoval, že muž sa má starať o hospodárstvo, zveľaďovať majetok, aby v dedine niečo znamenal. Láska? Ženské taľafatky…
Postavy, najmä ženy žijú nedobrovoľné životy, ktoré nemôžu zmeniť, musia sa prispôsobiť pravidlám a potlačiť svoje šťastie. Veľmi ma zasiahla časť, kde jedna z postáv prežíva beznádejnú skľúčenosť, nenachádza pochopenie u manžela, svokry a vlastnej mamy až sa rozhodne svoj život ukončiť. Tvrdosť ženských sŕdc bola neúprosná a “prešľapy” z mladosti sa neodpúšťali. Pri čítaní som si uvedomila, aké to má v dnešnom svete žena jednoduchšie, aj keď istú paralelu tam vidím – isté očakávania na ideálnu ženu, jej prispôsobenie sa mužovi a napriek všetkému nerovnosť postavenia žien a mužov.
Román odporúčam tým, ktorí obľubujú reálne príbehy so všetkým, čo k nim patrí bez prikrášľovania.
