Knihu Kde všade som (ne)zomrel od Petra Popluhára som si vybral preto, lebo sledujem jeho videá na YouTube, kde rozpráva o svojich cestách po svete. Má super humor a jeho videá ma často rozosmejú. Keď som zistil, že napísal knihu, hneď som si povedal, že si ju musím prečítať. Zaujímalo ma, ako píše a či je to rovnako zábavné ako to, čo robí vo videách. A môžem povedať, že jeho štýl písania ma fakt bavil. Kniha je písaná jednoducho, úprimne a najmä vtipne – presne tak, ako keby som čítal niekoho, koho dobre poznám.
V knihe opisuje rôzne príhody z ciest po krajinách, kde by bežný turista možno ani nezavítal. Rozpráva o svojej ceste po Afrike, Ázii aj Amerike. Každá kapitola je iný príbeh a v každej sa mu niečo pokazí – ale vždy to podá tak, že sa na tom zasmejem. Jeho zážitky nie sú len o pamiatkach a fotkách na Instagram, ale skôr o tom, ako sa dostal do úplne bizarných situácií a ako sa z nich nakoniec dostal.
Jedna z najzaujímavejších a zároveň najvážnejších kapitol je tá, kde chytil maláriu v Togu. Bolo to vážne, mal vysoké horúčky, halucinácie a cítil sa strašne zle. Ležal tam sám v miestnej nemocnici, kde sotva rozumel zdravotníkom, a bol odkázaný len sám na seba. Napriek tomu všetkému to opisuje s vtipom – napríklad keď písal, ako rozmýšľal, či to už je jeho koniec, ale zároveň sa snažil googliť, čo má robiť, aj keď mu padal internet. Ten príbeh ma zaujal najviac, pretože ukázal, že aj vážne situácie sa dajú zvládnuť, keď človek nestratí hlavu (a humor). A zároveň som si uvedomil, že takéto cestovanie nie je len zábava, ale aj riziko.
Páčilo sa mi aj to, ako opisuje svoje stretnutia s ľuďmi. Hoci často nerozumel ich jazyku, vždy sa nejako dohovorili – niekedy posunkami, niekedy úsmevom. V jednej kapitole spomína, ako sa ho v Malawi ľudia spýtali, či je kňaz, lebo mal bielu košeľu. A keďže im nevedel vysvetliť, kto naozaj je, rozhodol sa “hrať sa na kňaza” a dokonca im požehnal dom. Miestni ho potom pozvali na jedlo a správali sa k nemu s veľkou úctou. Tento príbeh mi ukázal, že niekedy je lepšie ísť s humorom ako sa stresovať, a že ľudia sú všade podobní – chcú sa len porozprávať a byť milí.
Celkovo mi táto kniha dala veľa. Nielenže som sa pri nej nasmial, ale tiež som si uvedomil, že cestovanie nie je len o pekných miestach, ale aj o zážitkoch a skúsenostiach, ktoré nás naučia viac ako škola. Peter Popluhár mi ukázal, že sa netreba báť vyjsť zo svojej komfortnej zóny a že niekedy aj to, čo sa na prvý pohľad zdá ako problém, sa dá neskôr brať ako dobrá spomienka. Knihu by som určite odporučil každému, kto má rád cestovanie, humor a reálne príbehy zo života. Je to super čítanie, ktoré som si fakt užil.
