Otváram oči. Je tma. Už som si na to zvykol, ale nikdy si nezvyknem na tú samotu. Niekedy sa pýtam, či jestvuje ešte niečo iné. Je toto všetko, čo na svete je? Som na konci sveta? Je vôbec nejaký svet? Stále počujem zvuky, ale nič nevidím, neviem, čo znamenajú, odkiaľ pochádzajú alebo čo ich vytvára. Neviem kto som, neviem ani čo som. Neviem, ako dlho ešte vydržím v tejto temnej a hroznej komore. Niečo vo mne mi hovorí, že by som sa mal odtiaľto dostať, že za touto temnotou je niečo viac. Počujem zvuk. Čvirik. Veľa čvirikania. Je to pieseň, ktorú viem tiež spievať. Stále neviem, čo som, ale zjavne nie som jediný môjho druhu. Ale kde? Vonku. Potrebujem sa dostať von. Vystriem nohu a snažím sa nahmatať svoje oči. Alebo si aspoň myslím, že mám oči a vidím. V strede tváre cítim dlhú špicatú vec. Toto bude stačiť. Nemôžem uveriť, že som to ešte nikdy neurobil. Prečo ma nenapadlo cítiť svoju tvár? Začal som ďobať. Zem sa trocha zatriasla, ale potom bol kľud. Ďobem ďalej. Urobil som pokrok? Neviem, ale stále len ďobem. Ich pieseň je hlasnejšia, ozýva sa v temnej diere, v ktorej som. Neprestávam ďobať. Chcem sa dostať von, nie, musím sa dostať von. Niečo tam vonku je. Je tam niečo, kvôli čomu sa mi oplatí odtiaľto odísť. Túžim po niečom inom ako po temnote a osamelosti. Stále ďobem, urobil som malú dierku. Ich pieseň prestala, ale ja sa nevzdám. Dokončím, čo som začal. Stále do ticha ďobem. Diera je väčšia, je viac svetla, vidím si nohy. Nevyzerajú tak, ako som očakával, ale teraz viem, že som viac než len moje myšlienky. Stále ďobem, cítim, že som blízko. Ich pieseň som už dlho nepočul. Mám sa vzdať? Svetla je čoraz menej. Ale ja sa nechcem vzdať, už nechcem žiadnu tmu, chcem vidieť, čo je vonku. Ďobal som celú večnosť, je tu toľko svetla, ale stále nemôžem ísť von, stále sa neviem zmestiť do tej malej dierky. Takže ďobem ďalej. Keď sa nad tým tak zamyslím, ani neviem, do čoho ďobem. Ale je mi to jedno, pokiaľ sa odtiaľto dostanem. Som väčší, ako som si myslel, ale podarilo sa mi zmestiť do tej diery. Vyskočil som z diery a padol som na nie veľmi tvrdú zem. Na oboch stranách môjho tela sú dva veľké vejáre – moje krídla. Ani som nevedel, že ich mám. Obzerám sa hore. Je tu tma, ale nie až taká, ako v tej diere. Veľká škatuľa pred zverou, z ktorej som vyskočil, vydáva hnusný zvuk. Zdá sa, že už nežije. Ústa otvorené, oči obrátené v stĺp a diera, z ktorej som vyšiel, je nie príliš ďaleko od jeho ucha. Som slobodný. Šmatlavo vyletím z otvoreného okna. Ako som sa tam dostal? To sa nikdy nedozviem, ale konečne som slobodný, vidím sa, môžem sa vyhrievať vo svitu slnka, môžem lietať s ostatnými. Som doma.