– O-pi-ca, – zaznie trojhlasne.
Chvíľu je ticho. Starká sa usmieva, drží
v ruke malú hnedú opičku a podáva iu
Ferkovi.
– Plyšová! Plyšová!!! S tým sa hrajú len
baby v našej škole alebo malé deti, aby
si vedela… Tresk! Opica letí do kúta, starká sa chytá za hlavu. Samko sa zvalí na zem, ide sa popučiť od smiechu. Ferko dupenohami… Len Jožko podíde k opičke, zodvihne ju, poobzerá:
– Ty si ale veľký chumaj, Fero, pozri
puklo jej očko…
– Nech pukne ai celá, keď je plyšová, –
zúri narodeninový oslávenec.
– Vieš čo, starká, – pritmolí sa Jožko
k starkej,- nič si z toho nerob. Ja si tú
opičku nechám, ai keď má puknuté očko
A budem iu volať Fricko. Dobre?-
– Ale Ferinkovi… na narodeniny….-
-Ferkovi stačia ruže a zemiaková baba!
– rehoce sa Samo.
