Najlepšia kniha, akú som kedy čítala. To bola moja prvá myšlienka po dočítaní posledných riadkov románu Daniela Keyesa. Guča v krku a nutkavá potreba vyplakať zo seba všetky emócie, ktoré vo mne Kvety pre Algernona vyvolali, postupne miznú a určite ešte objavím knihy, ktoré so mnou takto zamávajú, ale nateraz je to moja topka.
Príbeh Charlieho Gordona otvára nekonečné množstvo otázok a morálnych úvah. Odpovede a závery zostávajú výlučne na čitateľovi. V knihe je toho toľko, o čom môže človek premýšľať, že Kvety pre Algernona sa pokojne dajú čítať aj viackrát po sebe bez toho, aby kniha omrzela. A ten hlboký dojem po prvom prečítaní sa nedá ani popísať. Je to niečo, čo ma zase niekam posunulo a ešte dlho to vo mne zostane. Záver príbehu sa dá vytušiť, no aj napriek tomu budete v sebe živiť nádej, že by to celé mohlo dopadnúť celkom inak. Napokon však aj tak budete súhlasiť s tým, čo vymyslel autor.
V tomto kontexte vôbec neprekvapuje, že kniha Daniela Keyesa sa stala vďačnou predlohou pre filmárov. Filmových spracovaní tejto knihy je neúrekom. Žiadne pohyblivé obrázky však nemôžu nahradiť film, ktorý sa odohráva vo vašich vlastných hlavách pri čítaní tejto úžasnej knihy. Preto veľmi odporúčam najprv sa začítať a až potom pozerať.