Lesný Duch
Ako malá som chodievala do lesa s mojím dedkom. Rodičia mali veľa práce, takže ma vždy odviezli k babke a dedovi. Milovala som to tam. Bol to môj druhý domov. Babka vynikajúco varila, takže hladná som nebola nikdy. Stále, keď mi bolo smutno alebo sa mi niečo stalo, ma utešovala. Doteraz si pamätám na jej milujúce objatia a naše rozhovory. Keď som sa nudila alebo ma niečo trápilo, dedo ma zobral do lesa. Stále po výbornom obede od babky sme išli do lesa pozorovať zver. Vždy si so sebou zobral kameru, aby mal čo pozerať, keď už nebude vládať. Nenatáčal len zvieratá, ale aj mňa, aby na mňa nikdy nezabudol, keď vyrastiem a budem mať vlastný život. Keď som bola malá, milovala som prírodu, rastliny ale hlavne zvieratá. Nemala som veľa kamarátov, keďže starkovci bývali v lese, no popravde mi to ani nechýbalo. Keď človek niečo nemá, ani mu to nechýba, lebo nevie, aké to je. Mne to nevadilo, pretože ľudí som nemala aj tak rada. My ľudia sme veľmi komplikované stvorenia. Nevieme, čo skôr. Veriť? Neveriť? Prečo? Začo? Kde? A o to ide. Nekonečno otázok a žiadna odpoveď. Na rozdiel od ľudí, zvieratá nemyslia na budúcnosť, ani na minulosť. Proste sú rady, že sú a vážia si každý okamih svojho života. Čo som najviac milovala, boli dedove príbehy. Ako keď bol malý, sa hrávali vonku, ako ho skoro napadol vlk alebo môj najobľúbenejší o duši chlapca, ktorý tu niekedy býval aj so svojím otcom. Ale nastala veľká vojnová kríza a … No nebolo to ľahké obdobie. A vraj duša chlapca tam straší do dnes. Väčšina dievčat snívalo o tom, ako si nájdu lásku svojho života. No ja som snívala o tom, aké by bolo sa stať zvieraťom. Alebo jazdiť na jeleňovi. Asi preto som si nenašla kamarátku. Ale to nevadí.
Jedného dňa sme chceli ja a dedo ísť do lesa a natočiť nejaký dokument, ale dedko sa necítil dobre, tak som to prevzala ja. Predsa som už nemala desať a postarať som sa vedela aj sama o seba. Dedo mi vysvetlil, ako funguje kamera a mohla som vyraziť. Aby sa mi podarilo natočiť nejaké zviera, musela som byť veľmi potichu, čo v mojom prípade bol problém, pretože vždy som si musela spievať nejakú pesničku. Ako som si pospevovala, vzápätí som uvidela srnku. Male mláďa srnky. Samé bez nikoho ako si pochutnáva na čerstvých bylinkách. Rýchlo som zapojila kameru a začala natáčať. Pohľad naň bol úžasný. Ako málo stačí ku šťastiu. Zrazu pozrelo na mňa. Srdce mi začalo biť ešte viac. V jeho očiach som videla šťastie. Zrazu, v tej najkrajšej chvíli, som započula, ako banda teenagerov vykrikuje po celom lese. Strašne ma to nahnevalo, takže som im pekne ukázala moju zlú stránku a navrieskala na nich. Oni sa nedali a začali aj oni po mne vrieskať. Keď už sa mi to začalo vymykať spod kontroly, zrazu sa objavil nejaký chlapec, ktorý to ukončil, čo ma dosť nahnevalo, lebo nebyť jeho, tak by som im ukázala, čo vo mne je. Začalo pomaly zapadať slnko, takže som si išla pre kameru a chystala som sa odísť. „Je ti niečo?“ opýtal sa ma. Radšej som ho ignorovala a vrátila sa naspäť domov. Na druhý deň som sa vrátila na to isté miesto a pokúsila som sa ju natočiť ešte raz. Ako som ju natáčala, do ucha mi niekto zašepkal moje meno. Zľakla som sa a spadla som. Moje spadnutie započula srnka a odišla. Otočila som sa a stál tam ten istý chlapec, ktorý ma včera zachránil. „Čo tu robíš a odkiaľ vieš moje meno!?“vykríkla som. „Chcel som ťa vidieť, pretože takéto odvážne dievča som nevidel. A keď som sa prechádzal okolo vášho domu, započul som tvoje meno.“ Trochu som sa začervenala. „A ty sa ako voláš?“ opýtala som sa jemným hlasom. „Volaj ma Jin“, odvetil. „Jin? Ako z tej lampy?“ začala som sa smiať. A on namiesto toho, aby začal na mňa kričať, sa pousmial. Začalo zapadať slnko a musela som sa vrátiť. Na druhý deň som išla zas natáčať na to isté miesto. V diaľke tam niekto stál. Bol to on. Zaujímalo ho to isté čo mňa. Zvieratá a príroda. Rozhodla som sa ho naučiť natáčať. A išlo mu to. V ten deň som sa cítila úžasne. Bola som rada, že existuje niekto ako ja. Každý deň ma tam čakal. Každý deň bol čím ďalej lepší. Jedného dňa sme sa rozhodli, že si tam postavíme lavičku. Narúbali sme drevo a neviem akým zázrakom sa nám to podarilo. Na tú lavičku sme vyrezali nápis LAVIČKA LÁSKY. Boli to nádherné časy. Ako sme sedeli a počúvali vtáčí spev, tak som sa ho opýtala, aký ma vzťah s rodičmi. Odpovedal: „Mojich rodičov som dosť dlho nevidel.“ „Ale neviem, akých máš ty rodičov, no zapamätaj si jedno. Aj malé veci sú veci. A všetko si treba vážiť.“ Pousmiala som sa a povedala: „Kiežby tento deň trval večne.“ Pousmial sa tiež. Na ďalší deň sme sa rozhodli natočiť spoločné video. Hneď ako som sa vrátila ku starkovcom, sme si išli pozrieť, čo sme natočili. Keď sme spustili naše video, ktoré som natočila s Jinom, nebol tam. Vyzeralo to, ako keby som sa rozprávala sama so sebou. Tú noc som nevedela zaspať. Nechápala som. Mala som tisíc otázok a žiadnu odpoveď. So slzami v očiach som sa vrátila naspäť a opýtala som sa ho: „ Kto si?“ Na moju otázku nevedel odpovedať. Vtom mi odvetil: „Pred pár rokmi som tu býval, ale prišla kríza a napadli nás. V tú noc som zomrel. Moje telo zomrelo, ale moja duša ostala na tomto svete. Prepáč, mal som ti to povedať.“ Jeho odpoveď ma prekvapila a rýchlo som utiekla preč. V ten deň som nespala, nejedla, nepila. Rozhodla som sa za ním vrátiť, ale prišli rodičia s novinkou, že sa sťahujeme preč do mesta.
Od toho dňa som ho už nikdy nevidela. Uvedomila som si však, že nič netrvá večne, ale je dôležité si vážiť každú chvíľu, pretože je jedinečná a už sa nikdy nemusí opakovať.
Nikoleta Romaňáková