„Mami, ja tam vážne nechcem ísť!” skríkol som.
„Bude pre teba dobré stráviť trochu času vonku,” hádala sa so mnou, „nemôžeš predsa tráviť celé dni doma, keď som bola v tvojom veku…”
Cesta bola úkrutná, najhoršie dve hodiny môjho života. Ani môj Ipad to nevylepšil. V strede ničoho, kde ani mobilný signál nie je, o wifi by som mohol len snívať.
Prvý deň som celý prespal.
Druhý deň bol o niečo úplne iné. O pol šiestej ma zobudili babkine sliepky, našťastie sa mi podarilo znovu zaspať. No nespal som moc dlho, lebo babka sa rozhodla, že ma musí zobudiť o ôsmej ráno! Po pár nevydarených pokusoch zavolať mame aby som sa mohol sťažovať, som sa vzdal a rozhodol som sa, že, pozeranie šláger TV je lepšie ako nič.
„Nechceš sa ísť na chvíľu vyvetrať?” pýta sa ma babka.
Odpovedal som: „Ty aj ja obidvaja vieme, že odpoveď je nie!”
„Nenúť ma vyhodiť ťa,” odvrkla mi, „a nevracaj sa ak je slnko stále vonku!”
Postavil som sa a vydal som sa na cestu.
„Ahoj!” niekto skríkol.
„Ahoj?” zamrmlal som si.
„Moje meno je Pavol, ale všetci ma volajú Paľo,” pokračuje neznámi chlapec, „ako sa voláš?”
„Ja som Maťo,” odpovedal som.
„Nechceš sa ísť so mnou a s mojou kamarátkou Emou hrať?” spýtal sa ma.
Rozmýšľal som nad tým: „Prečo nie.”
Spolu s Paľom sme kráčali pár minút, keď zrazu z jedného domu vybehlo nejaké dievča.
„Ahoj Paľo!” povedala nadšeným hlasom, „ahoj chlapec, ktorého som nikdy nevidela!”
„Ahoj Ema toto je Maťo,” odpovedal Paľo, „náš nový najlepší kamarát!”
Ja som na to len pochabo zakýval. Počas našej prechádzky som sa dozvedel niečo o nich. Ema má deväť rokov, tak ako ja, a Paľo má osem. Obidvaja sú z tejto pidi dediny a nikdy neboli v meste.
„Počkať čo?” spýtal som sa, neveriacky, „vy ste nikdy neboli v meste?”
„Všetko čo potrebujeme máme tu v našej dedine!” odpovedala Ema a ukázala na ihrisko, ku ktorému sme sa približovali.
„Čo tak taxíky a fast food?” opýtal som sa stále neveriac.
„Všetko čo ja potrebujem mám tu,” povedal Paľo a ukázal na svoju hlavu, „podľa mojej mamky mám bujnú fantáziu a to je všetko čo človek potrebuje. Napríklad, keď sa hráme na preliezke predstavíme si, že sme stratení piráti, ktorí mesiace nevideli inú dušu. Alebo sa hráme na opičky v zoo. Alebo niekedy keď sa naozaj nudíme predstierame, že sme dvaja geniálni súrodenci, ktorí žijú v osemnástom storočí!”
„Alebo,” prikývla Ema, „sme deti milionárov! Rada sa hrám na milionárov a predstavujem si, že tento hojdací koník,” povedala a ukázala na koníka na ihrisku, „je moja osobná limuzína.”
Potom čo mi toto povedali sme už nerozprávali o sebe, ale začali sme sa hrať. Najskôr sme sa hrali na pirátov, našli nový ostrov. Potom sme boli hasiči a nakoniec sme boli draci, ktorí sa snažili zachrániť princa, no on nevedel, že sa ho snažíme zachrániť. Bola to veľká zábava.
Ani sme sa nenazdali a už sa začalo stmievať.
„Prepáčte, ale už budem musieť ísť domov za babkou,” oznámil som smutným hlasom. Otočil som sa keď v tom počujem hlas Paľa
„Počkaj! Musíme sa dohodnúť na zajtra,” povedal Paľo, „čo keby sme sa stretli zajtra o takom istom čase pred tvojím domom?”
„Vy sa so mnou chcete znovu stretnúť?” spýtal som sa prekvapene.
„Samozrejme!” odvrkla Ema.
Zvyšok týždňa som strávil s Paľom a Emou. Hrali sme sa na lupičov, víly, deti milionárov aj chudobných. Hrali sme sa, že sme v osemnástom storočí, aj že žijeme v budúcnosti. Ani som si neuvedomil a už bol koniec týždňa.
„Maťko, kde si?” kričí moja mama z prízemia.
„Už bežím,” odpovedal som.
„Mami ty ani neuveríš ako veľmi som sa zabavil…”, rozkecal som sa.
Nakoniec som vďačný za tento týždeň, lebo mi to ukázalo, že nepotrebujem wifi aby som si mohol užiť život.