,,Vidím v tvojej budúcnosti jednu veľmi konkrétnu správu, no nedokážem ju zachytiť,” povie veštica. Sandra ma na túto blbosť nalákala.
,,Nemám potuchy, čo by to mohlo byť,” poviem znudene.
Veštica má zavreté oči. Biele vlasy má v drdole a tvár jej objímajú vrásky. Na sebe má nejaký fialový plášť s farebnými vzormi po okrajoch. Obe sedíme na zemi v tureckom sede.
Pár minút je ticho. Mám chuť vstať a popriať jej peknú noc, keď vtom vstane a nadšene sa na mňa zadíva. ,,Mám to! Správa hovorí, aby ste si zapísali všetky čísla čo dnes večer zaľahnú pred vašimi očami. Zajtra ich dajte do žrebovania.”
Dlho sa na ňu zapozerám. ,,A platí to…odteraz?”
,,Odkedy som vyslovila tú vetu.”
,,Koľko čísel? A…ako budú znázornené?”
Zatvorí oči. ,,Šesť. A budú…ukázané číslom.”
Vstanem a oprášim si zadok. ,,Tak teda ďakujem. Koľko to bude stáť?”
,,Dvadsať eur.”
Obočie mi vystrelí nahor. ,,Tak to dúfajte, že tú lotériu vyhrám,” zamrmlem si popod nos a podám jej bankovku.
Venuje mi úškrn. ,,Dobrú noc, slečna.”
Pokývem hlavou a vyjdem zo stanu. ,,Dobrú, dobrú.”
Aspoň pätnásť minút hľadám Sandru. Aj tak nakoniec nájde mňa. ,,Olívia!” počujem ako kričí spoza môjho chrbta. Otočím sa a stojí rovno predo mnou. Spoločne sa začneme prechádzať. Ľudia sa na nás tlačia zo všetkých strán. ,,Tak? Čo ti povedala?”
,,Že vyhrám lotériu.”
Aj v tej tme vidím, ako sa v jej očiach zjaví záujem. ,,Nie, fakt? Ako?”
,,Mám si zapamätať prvých šesť čísel čo dnes uvidím.” Musím sa nad tou absurditou zasmiať. ,,Blbosť.”
Sandra na mňa žmurkne. ,,Nikdy nevieš. Nejdeme na cukrovú vatu?”
Prederieme sa k stánku, kde píše: “Dve za cenu jednej!” v číslach. Mozog si ich nevedome zapíše.
Kúpime si cukrové vaty a zvezieme sa na rôznych kolotočoch. Až pri poslednom si uvedomím, že všade hľadám rôzne čísla. ,,Asi bláznim,” poviem Sandre po jazde. ,,Fakt si tie čísla všímam.”
Pokrčí ramenami. ,,Možno sa ti to nakoniec vyplatí.”
Pozriem sa na ňu a ona sa usmeje. Potom si všimne moju neistotu. ,,Ty si fakt myslíš že ti v hlave preskočilo.”
,,Normálny človek takto neuvažuje.” Pohľad ktorý na mňa hodí je taký intenzívny, že neviem, či sa nepodkopem pod zem. ,,Nemyslím ako teba, ale…ja taká nie som.”
,,Možno je to tým, že je piatok trinásteho. Celá tá taká čarodejnícka a hrôzostrašná sila na teba pôsobí.”
Povzdychnem si. ,,Je dosť neskoro. Ideme domov?”
,,Jasné. Aké čísla si doteraz videla?”
,,Zatiaľ dva, jeden a osem. Potrebujem nájsť tri ďalšie.”
Prídeme pred Sandrine auto, a niečo mi nesadne. Lúka za nami je preplnená ľuďmi a hukot mi pláva popri ušiach, nedostáva sa do hlavy. Akoby som bola na sekundu pod vodou. Potom pocit zmizne, ale ja tam ostanem stáť ako socha.
Sandra sa ku mne obráti. ,,Vpohode?”
Potrasiem hlavou. ,,To nič. Fakt už potrebujem byť doma.”
Po ceste do nášho spoločného bytu žmúrim na okolitý svet a hľadám nejaké čísla. V izbe si ľahnem na posteľ a začnem odpočítavať. ,,Dva. Jeden. Osem. Nula. Sedem. Tri.”
,,To sú všetky čísla?” spýta sa Sandra cestou do kúpeľne.
,,Hej,” odpoviem. Som však veľmi unavená, a do minúty zaspím.
***
Ráno sa zobudím s motýlikmi v bruchu. Čísla si stále pamätám. Hneď ráno ich do mobilu naťukám a pošlem svoj typ. Hlavná výhra je stotisíc eur. Celý deň so Sandrou úpenlivo čakáme.
Keď prehrám, lebo moje posledné tri čísla sú zle, sklamanie otrasie celým mojim telom. Po chvíli Sandra vyhŕkne: ,,Veď tie posledné tri čísla sú na mojej ŠPZ-tke!”
Vymeníme si neveriacke pohľady. Potom zatvorím oči a s hlbokým povzdychom zakloním hlavu dozadu. ,,Došľaka…”