Dystopický román Darca opisuje na prvý pohľad ideálnu spoločnosť bez konfilktov, vojen, kde je všetko pod prísnymi pravidlami zorganizované a bezpečné. Príbeh sa točí okolo dvanásťročného Jonasa, ktorý bol radou starších vybraný ako nový strážca spomienok. Spomienky mu má odovzdať starý strážca – Darca. Avšak pri postupnom získavaní spomienok Jonas zisťuje, že spoločnosť v ktorej žije má obrovské nedostatky a začína sa javiť ako dystopická, je absolútne netolerantná ku rozdielnosti, emóciám (hlavne k láske) a všetko je natoľko normalizované, až ľudia nevidia farby. Jonas čím ďalej tým viac nezvláda svoju úlohu prijať spomienky, držať ich v sebe a nič s jeho spoločnosťou nerobiť. Má ale zakázané požiadať o prepustenie z tejto spoločnosti, lebo ak by sa tak stalo, tak by sa spomienky preniesli do všetkých v spoločnosti a skončil by pohodlný a bezkonfliktný život na úkor citov. Po asi roku však Jonas nezvládne držať v sebe spomienky a nič nerobiť a spolu s Darcom naplánujú práve spomínané opustenie spoločnosti a teda vypustenie spomienok, lebo sa im zdá nespravodlivé, aby ľudia žili bez citov a hlavne bez lásky. Starostlivo zložený plán sa však zvrtne, keď Jonas zistí, že jeho „dočasného“ mladšieho brata idú prepustiť (čo zistil, že je vykonané eutanáziou), kvôli tomu, že nespĺňa zdravotné požiadavky, aby bol priradený ku svojej trvalej rodine. Jonas ho v strede noci zoberie a na bicykli odíde čo najďalej zo spoločnosti. Dielo sa končí nejasne, Jonas začína naozaj prežívať svoje spomienky, avšak nie je spomenuté, či naozaj, alebo iba ako posledné blúznenie pred smrťou.
Kniha ma zaujala tým, ako veľmi ma dokázala strhnúť a donútila ma zamyslieť sa nad mojim miestom v spoločnosti a nad našou spoločnosťou ako takou. Odporučil by som ju všetkým čo sa hľadajú alebo tvrdia, že ľuďom chýba cit.
