-Strach, hnev, smútok, sklamanie znechutenie a bolesť sú veci ktoré ľudia nechceli, nechcú a myslia si že nebudú chcieť zažiť. Ja som si to myslel tiež, no teraz píšem a jediné čo si želám je aby som bol schopný sa hnevať na všetko čo sa stalo, ale nemôžem. Cítim ako sa prestávam hnevať aj napriek všetkému, však najviac sa obávam toho že sa prestanem báť, že stratím akýkoľvek pud sebazáchovy. No radšej začnem písať kým to ešte dokážem.
V piatok večer, niekedy vo februári som sa vracal z menšej oslavy môjho kamaráta. Odišiel som trochu skôr kvôli nevoľnosti, aj keď som vypil len jeden pohárik už ani neviem čoho. Bola tma a lampy mi osvetľovali cestu, aj tak som sa ale asi tri krát potkol. Asi to naozaj nebol jeden pohárik. V jednej chvíli som uvidel ženu ako sa vynormuje spoza rohu. Nebolo to nezvyčajné, už som stretol asi sedem iných chodcov. Ona sa ale smiala, radostne a hlasno. Zovrel sa mi žalúdok. Naozaj sa mi nechcelo vybavovať s niekým kto je očividne pod vplyvom Boh vie čoho, keď ešte k tomu som pod vplyvom aj ja. Nenápadne som sa snažil prejsť na druhú stranu ulice no v tom sa oproti mne rozbehla.
Zamrzol som a ona to využila. Skočila na mňa ako panter. Nemotorne som sa zvalil uprostred cesty keď do mňa narazila. Škrabala ma, bila, prskala, hrýzla a bez najmenších problémov sa pri tom hrdelne smiala. Keď som sa vzchopil, silne som ju odstrčil až letela v vzduchom. Okamžite som sa postavil. Vo chvíli sa na mňa chystala skočiť znova, no zabránil jej v tom môj praví hák. Teraz, nechcem sa chváliť tým že som zbi ženu, no za prvé to bola sebaobrana a za druhé môj praví hák je šupa aj keď činky nedvíham. Každopádne sa žena neprestala smiať až kým hlavou nenarazila o tvrdý asfalt. Bol som prekvapený, ako rýchlo sa to udialo. Stále som sa bál čo mi tá žena chce urobiť ale jednoducho ju nemôžem nechať ležať na chodníku. Skúsim som či dýcha, no vtom sa na mňa otočila a oprskala ma slinami zmiešanými s krvou z jej úst. Prekvapene som odskočil od jej tváre. Švihala rukami okolo seba, no po chvíli sa jej telo bezmocne uvoľnilo. Bez ďalšieho približovania vytočím číslo na záchranku a pre istotu aj policajtov.
A tak tam stojím a tupo zízam na jej ryšavú hlavu. Vždy keď sebou trhla, tak som spozornel len preto aby som sa znova ukľudnil. Takto sa to opakovalo asi osem krát, kým neprišli policajti a záchranka. Keď sa ju jeden záchranár snažil prezrieť znova začala švihať rukami a prskať na všetky strany. Až záchranár sa jej pokúsil v pichnúť niečo na ukľudnenie. Po pätnástich minútach sa mu to dokonca aj podarilo. Po piatich minútach žena stále mávala rukami a rehlila sa. Chýbal jej zub, čo musel spôsobiť môj praví hák. Vtedy som sa za to cítil zle. Záchranár sa pozrel na hodinky a zamračil sa.
„O takomto čase by už mala byť v ríši snov, nie sa nám tu vysmievať do tváre.“ Vytiahol teda ďalšiu striekačku a vpichol ju do nej. Po piatich minútach sa ženino telo ukľudnilo ale jej úsmev sa nezmenil. Stále bola pri vedomí ale bola dostatočne kľudná na to aby ju vložili do sanitky. Jeden s policajtov do nej tiež nasadol aby na ženu mohol dohliadať. Druhý zas pristúpil ku mne. Bol to krátky výsluch. V ničom som mu neklamal, veď som ani nemal dôvod. Pár vecí si zapísal a ponúkol sa že ma zavezie k doktorovi. Jeho ponuku som vďačne prijal.
„No, okrem škrabancov a modrín vyzeráte byť zdraví. Jediné čoho sa obávam je že ste od tej ženy chytili besnotu. Takže že vám musím dať vakcínu.“ Doktor mi vpichol vakcínu a ja som išiel domov. Osobne sa snažím pichaniu ihiel do môjho tela vyhnúť. Vždy sa bojím že doktor vpichne príliš hlboko a poškodí mi nervy alebo dačo také. Neviem, nevyštudoval som medicínu. Každopádne to bolo čudné. Nevyzerala že by ma chcela okradnúť a nepoznám ju, takže to asi nebolo osobné. Z jej výrazu som mal pocit ako keby niečo chcela, teda chcela to veľmi dychtivo. Moc som si z toho nerobil, ale už za jedenásť dní sa všetko pokašľalo.
Hlasný zvuk ma zobudil z môjho blaženého spánku. Siahol som po mobile a išiel som vypnúť budík. „Počkať, to nie je budík. Je to siréna!“ Ešte raz som sa pozrel na mobil. Boli dve hodiny ráno a na displeji sa mi zobrazovala výstražná správa. Než som ju však stihol prečítať pozrel som sa k oknu, cez ktoré aj napriek tomu že je hlboká noc prenikala jasné žiara. Nahliadol som von a sparil so chaos. Ľudia behali po uliciach s kuframi. Všade bol krik, plač a nakoniec streľba! Boli to výstražné výstrely od vojakov na nákladných autách. Jeden z nich kričal cez megafón. „Nastúpte do transportných vozidiel, povolený je len jeden kus batožiny. Ak sa vám neujde miesto počkajte v svojich domoch na ďalší transport.“ Vojak slová stále opakoval pričom občas na ľudí zamával aby sa rýchlejšie napratali do transportéra. To všetko a mnoho ďalšieho sa odohrávalo za sprievodu žiariacich reflektorov. V diaľke som mohol aj vidieť horiacu strechu vysokého paneláku.
Na nič som nečakal a po chvíľke nervózneho behania po byte som bol schopný do kufra natlačiť všetko čo mi prišlo vzácne alebo potrebné. Obliekol som sa a zamknul. No keď som sa dostal von, jediné čo som videl boli zadné svetlá vojenských nákladiakov ktoré sa strácali za rohom. Okrem mňa na ulici nebolo živej duše, to bol ale ten problém preto že som videl dve telá nehybne ležiace na asfalte. Ich ryšavé hlavy poli pošpinené ich vlastnou krvou. Na mieste som sa takmer povracal. Podľa všetkého nie všetky výstrely boli výstražné. Vtedy som vlastne ani nechápal čo sa vlastne deje. Niektorá krajina na nás útočí, či sa stala prírodná katastrofa alebo snáď invázia mimozemšťanov. Vtedy som sa nad tou myšlienkou pousmial, no úsmev na moje tvári sa stratil keď som si spomenul na mŕtvoly ležiace necelých sedem metrov od mňa.
Tak som sa teda vrátil a čakal na ďalší transport. Čakal som a čakal, a čakal, a čakal. Po štyroch hodinách nervózneho vyzerania z okna a pokusoch o zavolanie rodičom či sú v poriadku, bohužiaľ nedvíhali, som zapol televíziu. Čakal som vládne vysielanie a to som skutočne dostal. Na obrazovke svietilo logo nejakej zdravotnej organizácie ktorú som nepoznal a doteraz nepoznám. Jediný zvuk ktorí televízia vydávala bol vážny ženský hlas.
„Medzinárodná antypandemická organizácia vyhlasuje výnimočný stav v dôsledku nákazy RM-77. Naše jednotky budú počas tejto doby dozerať na priebeh evakuácie civilistov a spravovanie karantény. Spolupracujte s nimi, ináč majú naše jednotky povolené použiť smrteľnú silu. Zostaňte v svojich domovoch a nepribližujte sa k jedincom s čudným či agresívnym správaním a osobám s ryšavými vlasmi. Táto správa sa opakuje.“
Pochopil som o čo asi ide. A nemal som v záujme odísť z bezpečia svojho domova. Tak sa dni míňali a ja som sa ukrutne nudil. Už o tri dni vypli elektrinu, našťastie voda stále tiekla. V noci bolo celé mesto úplne temné, až na jedno. Z miesta kde z medzi bytoviek trčala nemocnica svietilo množstvo svetiel. Predpokladal som že to je miesto kde evakuujú zachránených. Občas som aj videl ako na strechu nemocnice pristáva helikoptéra. Streľba, krik a smiech boli počuť dňom i nocou. Niektorí ľudia z mojej ulice sa rozhodli dostať odtiaľto preč na vlastnú päsť. Na našej ulici sa vlastne nič zaujímavé nedialo. Skoro by ste povedali že sa nič nezmenilo od začiatku tohto šialenstva, teda až na tie dve mŕtve telá.
No pomoc neprichádzala a jedlo sa mi míňalo. Už som ani neveril že moji rodičia sú stále medzi živými. Ale skutočne posledná kvapka bola to že prestala tiecť voda. Mal som jej stále dosť nabratej vo fľaškách, ktoré som presne z tohto dôvodu pripravil. Tak som si pripravil batoh naplnený zvyšným jedlom, vodou a liekov z mojej skromnej lekárničky. Obliekol som si nenápadné sivé tričko a čierne nohavice. Do ruky som uchopil najväčší kuchynský nôž ktorí som mal. Ešte než som odišiel z bytu pozrel som sa do zrkadla a mal som pocit že niektoré končeky mojich vlasov sú ryšavé. Nebol čas na starosti, a tak som zavrel a zamknul dvere od bytu, a vydal som sa na cestu.
Problém bol však v tom, že cesta k nemocnici viedla cez časť mesta kde bol požiar. Niektoré domy boli spálené od ohňa iné sa zasa zosunuli a blokovali cestu. Preliezal som cez rozpadnuté budovy a obchádzal som zhorené autá. Z niektorých miest dokonca aj vychádzali tenké kúdole dymu. Keď som cez jeden taký kúdoľ prešiel, uvidel som vojaka. Jeho uniforma bola potrhaná a na rukách mal zaschnutú krv. Pri jeho nohách ležala ďalšia mŕtvola. Ešte stále z nej tiekla krv. Všimol som si aj že jeho tvár zakrýva plynová maska a v rukách držal samopal.
„Nestrieľajte len prechádzam okolo.“ Oznámil som vojakovi lebo som si myslel že keby som sa len tak zakrádal za jeho chrbtom a všimol by si ma, mohol by si myslieť že ho chcem napadnúť.
V tej chvíli sa na mňa otočil a ja som si uvedomil svoju chybu. Pod maskou to nebolo dobre vidieť, ale smial sa. Nestrácal som čas kontrolou farby jeho vlasov a bežal som sa schovať za kusy sutiny ktoré sa len tak váľali na zemi. Ako som bežal okolo hlavy mi presvišťali guľky. Aj keď som od vojaka stál ďalej hluk z výstrelov mi rozzvonil v ušiach. Keď som si ľahol do krytu vojak stále strieľal. Guľky zdvíhali prach ako odtrhávali kusy z rozpadnutých budov. Prach ma začal štípať v očiach aj v hrdle. Hlasné výstrely teraz ale vystriedalo cvaknutie, ktoré oznamovalo že posledný náboj bol odpálený.
Na nič som nečakal a rozbehol som sa preč. Vojak sa s rukami roztrasenými od smiechu snažil nabiť zbraň, no kým to stihol urobiť ja som sa mu strácal za rohom ulice. Ako som pokračoval smerom k námestiu, jedinou ďalšiu nepríjemnosťou bola smejúca sa skupinka ľudí skláňajúcich sa nad hnijúcou kopou zeleniny. Ten odporný smrad hniloby bol cítiť na sto dvadsať metrov. Boli ňou dokonca tak zaujatý že si ani nevšimli ako sa im zakrádam za chrbtom. To som si aspoň myslel ale jeden z nich mi venoval celý sedem sekúnd jeho smejúceho sa pohľadu. Nezaútočil, proste civel.
Ďalšie ulice som prešiel bez problémov. Však čím ďalej som sa blížil k nemocnici tým silnejší bol pach spálených vlasov. O malú chvíľku som mohol vidieť ohorené pozostatky ľudí. Zhlboka som sa nadýchol aby som mohol udržať obsah môjho žalúdka, veď viete, v žalúdku. Cestou som obišiel dve ďalšie kopy. Nemocnica už bola na dosah. Cesta bola jednoduchá, za necelé jeden a pol hodiny som sa bez skutočných problémov dostal k improvizovanej barikáde ktorá obklopovala nemocnicu. Z malého vyvýšeného stanoviska na mňa hľadel vojak ozbrojený samopalom.
Bol som taký šťastný že som tam. Smial som sa, konečne som na mieste. Ešte ma ani nepustili dovnútra a ja som sa rehlil ako priblbnutý. Však, zrazu zaznel zvuk výstrelu. Šklbol som sa, ale nič som necítil.
Vojak z vyvýšenej pozície na mňa mieril. Ozval sa ďalší výstrel. Tento mi tesne minul hlavu. Otriasol som sa. Došlo mi to, on ma chce zabiť!
Neviem prečo mi to nedošlo pri prvom výstrele, ale na tretí som nečakal. Rozbehol som sa opačným smerom a pritom som kľučkoval. Výstrely zneli, guľky lietali a ja som bežal. Keď nad tým tak teraz uvažujem jeho mierenie bolo skutočne úbohé na človeka ktorí sa opovažuje nazývať sa vojak. Vlastne počkať, z môjho ľavého ramena striekal gejzír krvi. Dobre, beriem to späť. Každopádne som bolesť necítil. Vedel som že kedy ma trafí znovu je len otázkou času. V tom sa však objavil muž s okrúhlym, svetlohnedým klobúkom a kabátom rovnakej farbi ktorí mu siahal až po kolená. Postavil sa predo mňa s roztiahnutými rukami tak aby po mne vojak nemohol vystreliť. Ani som nevedel odkiaľ sa vzal. Určite vybehol z jednej z budov, ale bolo čudné že som si ho nevšimol skôr. Vojak niečo kričal no už nestrieľal. Pomaly som sa teda presúval ku koncu dlhej ulice so svojim živím štítom. Na jej konci som hneď zabehol za okraj budovy, tak aby vojak na mňa nemal výhľad. Muž ma prehliadol a okolo rany mi obviazal obväz. Vôbec si nevšímal že jeho kabát bude vyzeral ako keby pracoval na bitúnku. Potom sa postavil, vyceril svoje snehovo biele zuby a odišiel. Kým som si stihol uvedomiť že som sa ani nepoďakoval, už bol preč.
Potreboval som úkryt! Stmievalo sa a ja som nemal v pláne prespať na lavičke. Tak som skúšal dvere. Ako by ste mohli predpokladať, boli zamknuté. Aj som sa ich pokúsil vykopnúť, no nie je to také jednoduché ako som si myslel. Rameno ma začalo bolieť ako adrenalín vypŕchaval. Spomenul som si aj na rodičov, už som ani neveril že sú živí no zarazilo ma že som nebol smutný. S rodičmi som mal vcelku dobrí vzťah, ale ja som nebol smutný. Vedel som že by som mal byť. No moje telo toho nebolo schopné. Jedny dvere sa otvorili. Boli niečím založené. „Ach, noha!“ Jej majiteľ neprejavoval známky života no dvere mi podržať vedel. Prekročil som jeho bezvládne telo a vstúpil som do vnútra. Pre istotu som s nožom v ruke prehľadal zvyšok dvojposchodového príbytku. Miesto vyzeralo byť neobývané. Malá kuchynka na prízemí zívala prázdnotou, teda žiadne jedlo a žiadna voda. Každá z miestností vyzerala podobne pusto, teda až na jednu. Bola väčšia ako ostatné, ale najzaujímavejšie boli akési predmety ktoré boli schované pod bielymi plachtami. Zvedavo som pod ne nahliadol. Boli to obrazy. Plátna na ktorých boli maľby, vcelku slušnej kvality. Obrazy prírody, mesta, nejaká zelenina, ovocie a jeden autoportrét. Bolo zjavné že autorovi kreslenie tvári nejde, alebo je naozaj tak škaredý. No vlastne bol, tá tvár sa mi podobá na muža v dverách. Pod zvyšnými plachtami boli okrem ďalších obrazov stolička, jediný kus nábytku na tomto prázdnom mieste. Ďalej som našiel farby, štetce, malé zrkadlo, ceruzky a papiere. Pozrel som sa do zrkadla a uvidel, no seba… asi. Mal som široký úsmev a na hlave ryšavé škvrny. Ani som si neuvedomoval že sa smejem. Musel som sa donútiť aby som sa tak neškeril, až keď kútiky mojich úst klesli dole ucítil som v lícnych svaloch bolesť. Slabú, skoro neciteľnú bolesť. Pamätám si že pri školskom fotení som sa takto škeril pol hodiny a bolelo to viac. Takže, ak sa so mňa má stať šialený šašo tak aspoň spíšem čo sa udialo. No a toto je moment kedy sa presúvame do prítomnosti…
-Už mi aj celkom vysmädlo a tak som otvoril môj batoh. Keď som do neho nazrel vyslovil som pár slov, za ktoré by som od otca dostal po hlave. Voda vytiekla do batohu, kvôli diere od guľky. Asi môžem byť vďačný že sa mi guľka nezaryla do chrbta, ale len do fľaše. Mal som aj druhú menšiu, v mojom vrecku. Počas cesty som si znej odpíjal takže už bola poloprázdna. Však skôr než začnem riešiť pitný režim, mal by som sa tu opevniť. Bohužiaľ tu nie je žiadny nábytok, okrem jednej starožitnej stoličky, ktorá asi ešte pamätá Lenina. Rozhodol som sa teda aspoň posunúť mŕtvolu pred dvere aby mi nehnila vnútri. Pri sebe nemal ani kľúče, ani mobil. Našťastie dvere sa dali zavrieť, a potom bolo možné ich zavrieť len z vnútra. Uvažujem aj nad tým že okná zakryjem plachtami, no myslím si že chorí ľudia nie sú sprostý, len šialení. Veď predsa aj úplný magor môže prísť na to že ak sú okná zakryté, musel to niekto urobiť. Aj tak plánujem byť na noc na druhom poschodí.
-Dopil som vodu. Už nič nemám, ani kvapku. Chcel by som skúsiť nájsť vodu inde, ale pred domom stoja piati smejúci sa ryšavci, ktorí sa dívajú na toho nebožtíka. Ďalší problém je to že sa neviem hnevať. Do nedávna som sa zamýšľal nad tým odkiaľ táto choroba pochádza. Došiel som k záveru že je to umely vytvorené. Či vírus vypustili úmyselne, či neúmyselne hneval som sa na nich, že s niečím takýmto vlastne začínali. Teraz však necítim voči nim nič. Vlasi my ryšavejú a často sa prichytávam ako sa smejem. A ako keby toho nebolo dosť, necítim bolesť. Aj som sa štípal, ale nič. Jediné čo cítim je dotyk na mojej koži, no žiadna bolesť. Niekto by to bral ako niečo dobré, ale teraz si musím dávať neskutočný pozor. Stačí aby som si spôsobil nejaký úraz a ani by som o tom nevedel.
-Dnes som videl vojakov ako prechádzali okolo a zabili tých čo stály pred domom, a spálili ich. Očividne sa s nimi ako chorí nebudem môcť zhovárať. Mohol by som ísť pre vodu, ale už necítim smäd, ani hlad. Rozmýšľam čo mi zostáva. Viem sa nudiť, báť a radovať. Toto sa vo mne strieda stále. Len tieto dve tri vety som písal tri hodiny. Strácam pozornosť a prebúdzam sa. Veď tO je vLastne DoBre soM šŤAstný. Píšem hlúposti skúsim sa vyspať možno sa to ukľudní.
-Všetko je taKé náDherne FArEbnÉ a Tie ZvUKy! Je to hrozné, je tu cítiť pac spálených vlasov a vonku prší. Moje vlasy sú celé ryšavé a … sú ako RaNNé sLnko, takÁ krása. Z vonku počuť smiech a streľbu. Jediná skutočná emócia ktorá mi ostáva je RADOSŤ! Strach. Je to aj kruté, že posledná vec ktorú ucítim bude strach, kým sa so mňa nestane úplný magor. Vonku stojí ten chlap s okrúhlym klobúkom. Už tam stojí a cliví mi do duše tri hodiny. Asi to je halucinácia. Super, porezal som sa na tom noži teraz so mňa tečie … toto nepíšem ako moje šialené ja. Vidím pekné farby čo mi tečú z ruky. Asi krv. Aj ten pach sa mení na sladkú vôňu jablkového koláča. Miesto výstrelov počujem pokojné žblnkotanie vody. Oni neútočia lebo sú agresívny, ale preto lebo sa to v ich očiach zdá krásne. Keď všetko zlé nahradí niečo krásne, môžeme sa im čudovať? RADOSŤ RADOSŤ RADOSŤ S čím vlastne bojujem? Sám so sebou? S vojakmi? Už sa smejem nad predstavou sveta ovládaného ryšavcami. Na základnej škole som sa takým deťom smial. (Bol som hrozné decko.) Asi sa k ním pridám, prečo ni… Už sOm spokojNý, nič ma Nebolí, NesmÚtIM, NehNeVÁm SA a Som ŠŤASTNÝ!