Knihu Mechanický pomaranč som si vybrala, pretože som o nej počula, že je kontroverzná a
dosť drsná, ale zároveň má silné posolstvo. Priznávam, že na začiatku sa mi čítala ťažko – jazyk,
ktorým je napísaná, je plný zvláštnych slov a trvalo mi, kým som si na to zvykla. No keď som sa
do nej dostala, úplne ma vtiahla a nakoniec na mňa zapôsobila viac, než som čakala. Hlavným
hrdinom je Alex, tínedžer, ktorý trávi čas s partiou kamarátov (tzv. drogov) poflakovaním sa po
meste, bitkami, krádežami a brutalitou. Nevidí v tom nič zlé, berie to ako bežnú súčasť života.
Keď ho však chytia a zavrú do väzenia, dostane možnosť podstúpiť experimentálnu „liečbu“,
ktorá má z neho urobiť slušného človeka. Táto metóda ho ale zbaví slobodnej vôle – už nie je
schopný páchať násilie, ale zároveň stráca aj možnosť slobodne sa rozhodovať. Otázka, ktorú
kniha kladie, je jasná: je lepšie byť zlý a mať na výber, alebo byť „dobrý“, ale len preto, že
nemáš inú možnosť? Čo ma na knihe najviac zasiahlo, bolo to, ako dokázala ukázať, že dobro a
zlo nie sú vždy také jednoduché, ako sa zdajú. Alex bol hrozný človek, ale zároveň som mala
pocit, že po „liečbe“ sa z neho stala len bábka bez duše. Násilie v knihe bolo nepríjemné, ale ešte
horšia bola tá myšlienka, že sloboda rozhodovať sa – aj keď zle – je to, čo nás robí ľuďmi. Po
dočítaní som mala zmiešané pocity. Na jednej strane som chápala, prečo je táto kniha taká slávna
– je to silný príbeh, ktorý núti človeka premýšľať. Na druhej strane mi prišla dosť depresívna.
Mechanický pomaranč je určite kniha, ktorú si nezabudnem, aj keď ju asi nebudem čítať znova.
Je surová, šokujúca, ale hlavne dôležitá, pretože ukazuje, kam až môže zájsť snaha o kontrolu
nad ľuďmi.
