Vrátiť knihy do škôl znie ako oxymoron, všakže? Škola je práve to miesto, ktoré vždy bolo a vždy bude plné kníh. Metaforicky myslíme to, že ľudia, najmä z tých mladších generácií, menej čítajú. Niektorí neprečítali za život ani jednu knihu. Svoj voľný čas trávia surfovaním po internete, zdieľaním príspevkov na sociálnych sieťach alebo v tom lepšom prípade pôjdu so svojimi rovesníkmi do spoločnosti. Veľa ľudí ani nevidí zmysel v čítaní, keď všetky doteraz zistené poznatky nájdu za pár sekúnd v mobilnom telefóne. No knihy samotné nám prinášajú príbehy nových autorov či tých dávno zabudnutých. Slová v nej nám tkajú charakteristiky postáv, zápletky a veľakrát nezabudnuteľné zážitky. Taký zážitok som mala aj pri čítaní knihy „Mengeleho dievča: skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory.“ Príbeh opisuje život mladej židovky Violy Fischerovej. Jej ranné detstvo, školské roky a vzťahy s rodičmi, priateľmi či prvými láskami. Pozerali ste sa na svet s ideálmi mladej ženy, ktorá každý deň študovala, obľubovala vtedajšiu módu a jej najťažší problém boli nezhody s kamarátkou. Problém nastal pri polarizácii spoločnosti, kedy na vás nepozerali ako na človeka, ale ako na háveď, ktorú treba vyhubiť. Nespoznávali ste pohľady vlastných rovesníkov. V uliciach pochodovali vojaci, na ktorých ste sa len nevinne a nič netušiac hľadeli. Tí múdrejší spoluobyvatelia utiekli, kým bol čas. Ostatní aj s hlavnou hrdinkou príbehu skončili vo vagóne vlaku ako dobytok. Väčšinou má človek aspoň posteľ, kam si ľahne a skriňu s oblečením. Či už v pracovných alebo v koncentračných táboroch ste mali namiesto spomínaných vecí murované prične, kde ste spali s ďalšími ľuďmi a niečo, ako osobné vlastníctvo neexistovalo. Baraky boli predtým stajne, záchody boli vlastne spoločné kade a jediné čo ste v ovzduší cítili bol zápach z komínov. Na privítanie ste dostali postrek dezinfekciou z hadice a vyholenie tela žiletkou použitou pred vami stovkami ľudí. V dnešnej dobe je to niečo nepredstaviteľné. Aj napriek týmto podmienkam ste museli vyzerať práceschopný, inak vás čakal výprask od kápov alebo rovno smrť. Viola bola odhodlaná pracovať a teda aj žiť. Tá oddanosť životu musela byť nesmierne silná, keď bola až v štyroch takýchto táboroch a všetky prežila. Všetky hrôzy, čo sa tam diali sa nedajú vymenovať. Vypichnem aspoň dve, ktoré ma najviac zasiahli. Mladá židovka mala veľkú rodinu, ktorú si ctila a milovala. Bola rozpoltená pri príchode hneď dvakrát, keď ich rozdelili do mužských a ženských táborov. Vtedy mala ešte trochu nádeje, že svojich bratov možno niekedy uvidí no to, že príde o matku bolo naozaj nepredvídateľné. Stál pred nimi chlapík, ktorý len ukazoval a rozdeľoval ľudí na skupiny. Asi si všetci vieme domyslieť, aký osud čakal Violinu matku. Už ju nikdy nevidela. Ďalšia skutočnosť sa spája s tým istým mužom, s pánom doktorom Mengelem prezývaným aj anjelom smrti. Jeho špecialitou bolo vykonávať nehumánne pokusy na ľuďoch zaživa bez anestézie. Okrem tehotných žien, detí a dvojičiek si vzal na paškál aj skupina mladých dievčat. „Bola som jeho nová radosť, jeho hračka, jeho dievča. Tak nás aj volali Mengeleho dievčatá,“ povedala Fischerová. Nie je sa čím pýšiť, keď poviete, že boli na vás vykonávané nechutné gynekologické pokusy a poníženie spojené s traumou. Potom všetkom sa v mladej žene našlo kúsoček života a využila ho pri pochode smrti, z ktorého úspešne utiekla. Neskôr v živote vyštudovala vysokú školu a stala sa dvojnásobnou matkou. Viola Fischerová zomrela vo veku 94 rokov. Ako som spomínala v úvode, knihy majú najmä informačnú funkciu, ktorá sa pomaly začína nahrádzať inými zdrojmi. No sú aj nositeľmi príbehov a emócií, vyjadrenie ľudských myšlienok a názorov iného jedinca ako ste vy sami. Pomáha vám to formovať vaše pohľady na dané situácie a možno môžu dopomôcť k vysvetleniu vašich vlastných emócií, ktorým tak celkom nerozumiete. Taktiež sú nositeľmi kultúry národnosti autora knihy, ako tak bolo aj v tomto prípade. Jedna vec je sa učiť o historických udalostiach v škole, kde dostane vytriedené fakty, ktoré si väčšinu z nich ani nezapamätáte. Druhá vec je sa o tému zaujímať v súkromí a prečítať si knihu, z ktorej sa naučíte viac ako zo školy alebo internetu, pretože informácie sú skryté v príbehu a pevne späté s emóciami, ktoré vo vás príbeh vyvoláva a pretrvajú vo vás. Navyše všetko okolo nás súvisí s politikou, aj keď to na prvý pohľad nevidíme. Platí to pre takú nezávislú vec ako je umenie a písanie kníh. Politika nám určuje aké máme základné práva, čo môžeme na verejnosti povedať a robiť alebo či má váš život rovnakú hodnotu ako napríklad potkan na ulici. To, že žijeme v demokratickom svete a krajine, ešte neznamená, že sme slobodní. No zrejme všetci vám vedia potvrdiť, že dnešná doba je lepšia ako minulosť. No ľudia buď zabúdajú alebo ľudia, čo si horší život pamätajú zomrú a narodia sa noví nevzdelanci. Aby sme zamedzili to, aby sa minulosť neopakovala potrebujeme mať aspoň ten všeobecný prehľad o svete, minulosti a možnej blízkej budúcnosti. Nato nepotrebujete byť študovaní politológovia, stačí mať otvorené oči a vnímať čo sa deje okolo vás. Sledovať večerné správy či čítať knihy vo voľnom čase postačí, aby sa príbeh Violy Fischerovej nemusel opakovať.
