Dielo sa odohráva v 20. storočí počas 1. svetovej vojny. Je to príbeh spolužiakov. Skupina mladých chlapcov sa rozhodla narukovať, aj keď ich rozhodnutie bolo spravené pod nátlakom vytvoreným ich Kantorkom. Čoskoro si uvedomia do čoho sa dostali.
Niektorí z ich nadradených sa k nim správajú neľudsky. Napríklad Himmelstoss si zobral na mušku Tjadena, ktorý sa v noci zvykol pomočovať, a dal ho do dvojposchodovej postele z ďalšim v noci sa pomočujúcim kadetom.
Toto boli ale zatiaľ len spomienky. Príbeh sa začína návštevou Paula. On a ďalší z jeho priateľov išli navštíviť umierajúceho priateľa. Neskôr sa vracajú do barakov, z kade potom odchádzajú na opevňovacie práce. Katczinksy predvovedal bengál na tú výpravu a bengál aj bol. Ale prežili, vrátili sa späť do barakov a potom išli zase na front. Teraz už ale bojovať. V úkrytoch sú dni bez jedla, nováčikovia bláznejú a potkany im kradnú posledné kusy stravy. Niekoľko nocí hladajú umierajúceho vojaka, pretože neustále kričí o pomoc.
Neskôr Paul odchádza na dovolenku. Držať konverzácie s ľuďmi, ktorí si neprešli cez to čo on, je ťažké. Niektorí mu vravia, aby sa s tou vojnou poponáhlali.
Príbeh sa končí, keď Paul, ktorý už stratil všetkých svojich priateľov, umiera na bojisku tesne pred koncom vojny.
Verím, že niektoré veci si ľudia musia neustále pripomínať (lebo veľmi ľahko zabúdajú) a toto je jedna z nich. Ľudia by nemali chcieť vojnu a táto kniha a Živý bič od Mila Urbana ukazujú prečo.
Kontrasty medzi vojakmi a civilistami boli skvelo znázorňené, úvahy v texte boli zaujímavé a myšlienkové pochody postáv dobre napísané.
Videla som aj filmové spracovanie tohto diela, ale dej bol príliž pozmenený na to, aby to bol rovnaký zážitok.
„Navrhuje, aby sa vojna vyhlasovala na nejakých ľudových slávnostiach so vstupenkami a hudbou ako pri býčích zápasoch. Pritom by sa v aréne museli pustiť do seba ministri a generáli bojujúcich krajín v plavkách a vyzbrojení drevenými obuškami. Kto by vyšiel z tohto boja živý, toho krajina by zvíťazila.“ (Kropp, str. 24/25)