Na západe nič nové od Ericha Mariu Remarquea je dojímavé rozprávanie, ktoré hlboko preniká do zážitkov vojakov počas prvej svetovej vojny. Pri čítaní tejto knihy som sa cítil, akoby som sa preniesol do zákopov spolu s Paulom Bäumerom a jeho kamarátmi, cítil každý kúsok ich strachu, beznádeje a prchavých chvíľ kamarátstva.
Na knihe som najviac obdivoval Remarqueovu schopnosť vykresliť vojnu nielen ako sériu bitiek, ale ako hlboký emocionálny boj zúčastnených. Hlas rozprávača je neuveriteľne silný, vďaka čomu sa nedá nesúcitiť s postavami. Grafické opisy hrôz na bojisku a psychická daň, ktorá sa odráža na vojakoch, mi otvorila oči k tomu, ako naozaj hrozné boli tieto časy. Remarque majstrovsky zobrazuje, ako vojna mení jednotlivcov, zbavuje ich mladosti a nevinnosti.
Ďalším aspektom, ktorý som ocenil, bolo zameranie na ľudskú skúsenosť, a nie na politiku vojny. Kniha ponúka univerzálne posolstvo o márnosti a ničivosti vojny, vďaka čomu je relevantná aj mimo kontextu prvej svetovej vojny. Puto medzi Paulom a jeho spolubojovníkmi dodáva príbehu dojemnú vrstvu a poukazuje na dôležitosť priateľstva v najtemnejších časoch.
V niektorých momentoch sa však zdalo, že tempo je pomalé a podrobné opisy niekedy brzdili rozprávanie. Tieto pasáže síce prispievajú k atmosfére knihy, ale pre mňa občas prerušovali plynulosť tejto knihy.
Celkovo je kniha Na západe nič nové hlboko dojímavým čítaním, ktoré núti k zamysleniu. Je to drsná pripomienka krutej vojnovej reality, vyrozprávaná optikou tých, ktorí ju prežili. Napriek niekoľkým nedostatkom robí z románu jeho emocionálna hĺbka a pôsobivé posolstvo významné a nezabudnuteľné literárne dielo.