Knihu Na západe nič nové od Ericha Mariu Remarqua som čítala v rámci povinného čítania do školy. Najprv som si myslela, že to bude len ďalšia vojnová kniha plná bojov, smrti a smutných udalostí, ktorú si človek prečíta hlavne preto, že musí. Ale po prečítaní som zistila, že táto kniha je oveľa silnejšia a hlbšia, než som čakala. Nie je to len príbeh o vojne, ale hlavne o mladých ľuďoch, ktorým vojna zobrala normálny život, sny a v podstate aj samotnú mladosť.
Hlavnou postavou knihy je Paul Bäumer, mladý vojak, ktorý spolu so svojimi spolužiakmi odchádza do vojny. Mali ešte celý život pred sebou. Do vojny išli pod vplyvom rečí o vlastenectve, hrdinstve a povinnosti, ale realita, ktorú tam zažili, bola úplne iná. Namiesto slávy ich čakali zákopy, hlad, strach, výbuchy, smrť a neustály boj o prežitie. Autor podľa mňa veľmi silno ukázal rozdiel medzi tým, čo si ľudia o vojne predstavujú, a tým, aká vojna v skutočnosti je.
Táto kniha vo mne nevytvárala len predstavu vojny ako historickej udalosti, ale skôr ako niečoho veľmi krutého a neľudského, čo ničí človeka zvnútra aj zvonku. Bolo hrozné čítať o tom, ako si mladí vojaci postupne zvykajú na veci, ktoré by normálny človek nikdy nemal zažiť. Smrť, strach, zranenia a utrpenie sa pre nich stali každodennou súčasťou života. Kniha ukazuje, že vojna nezabíja len telá, ale aj city, nádej a vnútro človeka.
Veľmi silno na mňa pôsobili aj vzťahy medzi vojakmi. Napriek všetkému, čo prežívali, bolo vidieť, že práve kamarátstvo a vzájomná podpora boli to jediné, čo ich ešte nejako držalo nad vodou. V prostredí, kde človek každý deň čelí smrti, sa z obyčajných vzťahov stáva niečo veľmi dôležité. Bolo vidno, že si navzájom pomáhali nielen fyzicky, ale aj psychicky, lebo bez toho by to asi nikto z nich nezvládol. Toto sa mi na knihe páčilo, pretože aj v takej hroznej situácii ukazovala, že medzi ľuďmi môže stále existovať blízkosť, ľudskosť a opora.
Jedna z vecí, ktoré ma na tejto knihe asi najviac zasiahli, bola strata mladosti. Počas čítania som si uvedomovala, že hlavní hrdinovia mali byť v období života, keď by mali riešiť školu, kamarátov, budúcnosť, lásku a úplne normálne veci. Namiesto toho však riešili, či prežijú ďalší deň. To vo mne zanechalo naozaj silný pocit, lebo som si uvedomila, aké nespravodlivé to celé bolo. Vojna im nezobrala len bezpečie, ale aj možnosť normálne dospieť a žiť život tak, ako by mali.
Keď sa Paul na chvíľu dostane domov, zistí, že už sa tam vlastne necíti tak ako predtým, mi prišlo veľmi smutné. Človek si myslí, že domov je miesto, kde sa bude cítiť bezpečne a normálne, ale vojna ho tak zmenila, že sa už nevie vrátiť späť k tomu, kým bol predtým. A podľa mňa práve toto ukazuje, aké hlboké následky vojna zanecháva aj na tých, ktorí ju prežijú.
Na tejto knihe sa mi páčilo aj to, že pôsobila veľmi surovo, úprimne a pravdivo. Autor sa nesnažil vojnu vykresliť ako niečo veľkolepé, ale ukázal ju takú, aká naozaj je – špinavú, bolestivú, krutú a úplne zbytočnú. Myslím si, že práve preto je táto kniha taká silná a dôležitá aj dnes. Ukazuje, že za každým konfliktom nie sú len čísla, dejiny a fakty, ale skutoční ľudia, ich životy, sny a utrpenie. A to je podľa mňa veľmi dôležité si uvedomovať.
Som rada, že som si ju prečítala. Viacej som začala premýšľať o vojne, o živote a o tom, aké dôležité je vážiť si každý jeden deň. Na západe nič nové by som odporučila každému, kto chce čítať niečo silné, pravdivé a zároveň veľmi ľudské.
