Ahoj volám sa Leo a chodím do 6. triedy, kde sa učíme matiku, geografiu, fyziku, slovenčinu. Škola ma baví, ale čo ma baví najviac, je PlayStation. O tom sa rozpravám s mojimi kamarátmi, hráme sa Fortnite, nič iné nás nezaujíma, len PlayStation.
Aj tento víkend som sa hral s mojim kamarátom Filipom. Zrazu mi dal divnú otázku. „Čo keby sa stalo, že všetky PlayStationove konzoly a hry by zmizli ?“ „Ako by mohli všetky playki zmiznúť len tak ?“ hovorím mu. „Ale keby to sa naozaj stalo, čo by to urobilo? To by sa nikdy v tomto svete nemohlo stať, všetky deti na planéte by sa zbláznili.“ V tom zavolali Filipa rodičia na večeru. „Už musím ísť, uvidíme sa zajtra v škole, ešte sa o tom porozprávame“, povedal Filip a odišiel. „Dobre, tak čau“, povedal som mu. Tiež som vypol konzolku a išiel som do postele. Začal som rozmýšľať o čom Filip hovoril. To by sa určite nikdy nestalo, vravel som si. Zaspal som.
Ráno som sa zobudil a išiel som sa najesť. Niečo bolo iné. Neboli tam ani playko, ani konzoly, ani Fortnite plagáty na stene. Prišiel som ku mamine a spýtal sa jej : „Mami prečo si mi zobrala moje plagáty a PlayStation?“ „Aké plagáty?“ spýtala sa. „PlayStationove plagáty, “ opakujem nervózne. „Neviem čo je to PlayStation zlatko“. „Ja si to sám nájdem, keď mi to nedáš!“ Kričím. Naraňajkujem sa a idem do školy. Rozmýšľam prečo mi mama zobrala veci, veď som nič zlé neurobil. Prišiel som do školy a videl som Filipa hrať sa s loptou. Prišiel som k nemu a hovorím mu: „Ahoj, ako sa máš? Chceš sa rozprávať o tom, čo si mi včera povedal?“ „ O čom?“ opýtal sa ma. „O PlayStation, keby všetky zmizli. O tom sme sa včera rozprávali, si nepamätáš?“ Povedal som mu. Díval sa na mňa divne. „Neviem čo je PlayStation. Ja som bol s mojimi rodičmi na výlete a prišli sme domov až večer.“ „Ja som o tom nikdy nepočul,“ povedal Filip. „Ale môžeš mi o tom porozprávať cez prestávku.“
Cez prestávku som našiel Filipa a znova sme sa rozprávali. V tom prišla pani psychologička a spýtala sa nás, o čom sa rozprávame. „O PlayStation a hrách,“ vravím jej. „A to je čo, prosím ťa ? Nejaká nová kniha ?“ spýtala sa. Nechápal som, ako sa môže takú blbosť spýtať. Ale radšej som rýchlo zdrhol i išiel domov.
Utekám do mojej izby, a vidím, že môj PlayStation tam stále nie je! Hľadám všade v dome, ale nič som nenašiel. Všetky moje plagáty sú preč, moje hry, moja konzola, všetko zmizlo! Idem si urobiť nejaký rýchly prieskum, vygooglil som PlayStation, ale nebola tam žiadna webová stránka, ani informácie o nej, len chyba na obrazovke. „Stránka neexistuje“ Toto nedáva zmysel ! Ako to mohlo len tak zmiznúť ! Nikto si nič nepamätá ! To musí byť zlý vtip.
Na druhý deň ráno, v škole išiel som sa spýtať žiakov v triede, či si pamätajú niečo o PlayStation. Pozerali na mňa, že som blázon, nevedeli o čom hovorím. Hľadal som niekoho, kto by mi rozumel, ale všetci sa mi smiali, že som divný. Bol som nešťastný, naštvaný a tak som utiekol zo školy naspäť domov.
Išiel som hneď za svojimi rodičmi, povedal som im čo sa stalo. Že všetko o PlayStation zmizlo, moje hry, plagáty, ale oni mi nerozumeli, o čom hovorím. Musím im ukázať, že som sa nezbláznil. „Nakreslím vám to !!!!“ Vzal som papier a začal som kresliť, logo PlayStation, ovládač, všetko, na čo som si spomenul. Ale stále ma nepočúvali, pretože si stále mysleli, že som sa zbláznil. Mam ma chytila za ruku a povedala mi: „Vezmeme ťa mladý muž na terapiu!“ Posadili ma do auta, pripútali k sedadlu. Nemohol som sa pohnúť. Zaspal som v aute.
Keď som sa zobudil, bol som v nejakej miestnosti, a teta sedela na stoličke v bielom plášti. Myslel som si, že ma vzali do väzenia pre mladistvých. „Môžete mi povedať, čo ste kričali a prečo?“ Neodpovedám, som nervózny a vystrašený. Potom sa ma pýta znova. Teta vezme pero a niečo píše. Potom som si všimol, že moje ruky sú priviazané ku stoličke. Na čo by ma priviazali ku stoličke? Musím ujsť, hovorím si. „Ako sa voláš a čo odo mňa chceš?“ opýtal som jej. „Môžeš ma volať Anabela. Chcem vedieť o tom PlayStation, čo každému hovoríš.“ V tom mi rozviazala ruky a dala mi pohár vody. To je moja šanca, povedal som si. Hodil som na ňu pohár a rýchlo utekal k dverám.
Rýchlo som otvoril dvere, utekal som čo najrýchlejšie, videl som východ z budovy. Otvoril som veľké kovové dvere a zrazu som sa zobudil v mojej posteli. Pozrel som sa okolo seba a bol som vo svojej izbe a videl som, že tam je môj PlayStation 5 !!! Rýchlo som išiel sa ho dotknúť, či je to skutočné alebo sa mi sníva. Bolo to naozaj tam ! Držal som v ruke moje ovládače, konzolu. Konečne je všetko na poriadku, tak ako má byť ! Vydýchol som si, bol to len sen, len zlý sen, ten najhorší sen v živote.