Kedysi s ľuďmi žili aj magické bytosti – Mágovia. Vedeli ovládať oheň, vzduch, zem a vodu. Pomáhali ľudom vo všetkých oblastiach života. Avšak raz, keď bola zima, chcel jeden mág chudobným ľudom zakúriť v krbe, aby sa zohriali. Omylom však podpálil celé mesto. To ľudí vystrašilo a tak magické bytosti vyhnali do začarovaného lesa. Odvtedy žili oddelene.
Prešlo pár desaťročí a ľudia nahradili mágiu prístrojmi a ručnou prácou. V tejto dobe vyrastala aj Liliana, ktorá o skutočných magických bytostiach počula len z rozprávania svojej starej mamy. Všetky príbehy vykresľovali magické bytosti ako netvorov, ktorí ubližujú ľuďom a prinášajú smolu. Ona tomu nechcela veriť. Varovali ju, aby nikdy nechodila do zázračného lesa.
Raz ju babka poverila, aby išla do lesa pre čučoriedky. Vedela, že blízko čučoriedkového údolia je hranica, ktorú nesmie prekročiť. Ako tak zbierala čučoriedky z kríkov, začula zúfalý hlas žiadajúci o pomoc. Šla za ním až sa dostala na hranicu zakázaného územia. Nachvíľu sa zarazila, no túžba pomôcť prosiacej bytosti bola silnejšia a tak vošla. Po chvíli natrafila na schúlené dievča. Bolo vydesené. „Prosím, pomôž mi, som zranená“, plakalo. „Kto si a čo sa ti stalo?“, spýtala sa Lili. „Volám sa Siena. Bola som na prechádzke. Zrazu za mnou pribehli dvaja chlapci a začali ma naháňať. Hádzali po mne kamene a dvomi ma aj trafili, aha“, ukázala veľké rany na chrbte. „Kričali na mňa, že som bosorka. Zrazu sa zastavili a ďalej nešli. Vtedy som si uvedomila, že som omylom prekročila hranicu.“ Liliane prišlo Sieny ľúto, chcela jej pomôcť s ošetrením rán. Zistila však, že nemá žiadne vybavenie. „Rada by som ti pomohla, škoda, že tu v okolí nerastie žiadny skorocel“. „Čo nie je, môže byť.“, usmiala sa Siena a mávnutím ruky vyrašili zo zeme steblá skorocelu. „Uaaau, to je úžasné“, udivila sa Lili. „Ale do čoho to namočíme?“ Siena luskla a zjavilo sa pri nich malé jazierko s priezračnou vodou. Lili vzala rastlinky, postupne ich namáčala prikladala na boľavé miesta. Pri tom sa dievčatá zhovárali, každá rozpovedala svoj príbeh. Lili zistila, že Siena je odmalička vychovávaná v strachu z ľudí žijúcich za hranicou, lebo ich lovia. Lili to prekvapilo, lebo ona zas počula, že tie zlé sú práve magické bytosti. „To nie je pravda! Všetky magické bytosti sú mierumilovné, poď, dokážem ti to!“, ohradila sa Siena. „Za to, že si mi pomohla, viem, že ti môžem veriť a preto ťa vezmem do našej časti lesa.“. Lili mala strach, ale zvedavosť bola silnejšia. Hlavne dúfala, že sa jej podarí dokázať to, čo si stále myslela. V zázračnej oblasti bolo všetko zelené, rozkvitnuté, všade boli jazierka, potôčiky. Vysoké stromy a v ich korunách zaujímavo postavené príbytky. Lili so zatajeným dychom sledovala tú nádheru. Cestou stretali množstvo stvorení využívajúcich svoje schopnosti k všeobecnému dobru celého spoločenstva. Na Lili pozerali so strachom. No napriek tomu ju privítali a pohostili. Lili sa to veľmi páčilo, až nechcela odísť. No vedela, že musí, že má dôležitú misiu. Presvedčiť svoj ľud, aby sa vrátili k spolunažívaniu. Prišla domov a vyrozprávala otcovi, čo zažila. Ten jej neveril, tak ho tam zaviedla. Aj k nemu sa správali veľmi milo.
Spoločne potom prehovorili aj ostatných obyvateľov mesta, že magické bytosti nie sú zlé. Keď sa opäť všetci spoločne stretli na jednej lúke, pripomenuli si tí starší tie šťastné časy, ktoré zažívali, keď fungovali všetci dokopy. Odvtedy, aj keď každý žil vo svojej časti lesa, žili spolu a opäť si pomáhali. A mágia sa konečne vrátila späť do mesta.