„Na prvej výstave bude obraz, lept zhotovený podľa tohto nákresu, najväčší úspech. Tvorba bude označená za snovú a fantazijnú. Pôvodca sám k nemu tiež bude mať zvláštny vzťah. Dlho bude váhať, kým ho predá. […] Nekráčame s dobou. Chránime alternatívu. Nechceme tentoraz písať o sebe.“
Špecifickým štýlom je v rámci toku myšlienok zhodnotené samotné dielo jeho autorkou, Michaelou Rosovou.
Senická spisovateľka, vyštudovaná divadelná dramatička, píšuca kritické blogy vo vzťahu k rôznym druhom slovenskej literatúry, čím vyvoláva jedinečne siahodlhé diskusie laikov i odborníkov, prerazila v slovesnom svete rovnako ako mnoho začínajúcich autorov – oceneniami v prestížnych súťažiach aj svojpomocným vydaním prozaickej knihy Tvoja izba, ktorá bola, spolu s Nepokojnými spáčmi a novelou Dandy, ocenená vo finálovom výbere Anasoft litery. Podľa mnohých literárnych vedcov, okrem iného Vladimíra Barboríka, predstavuje jednu z najlepších štylistiek: „Takýto prístup k literatúre nie je na Slovensku vo vývinovo produktívnom období spisovateľskej dráhy celkom bežný, ale rozhodne žiadaný, a preto právom oceňovaný.“
Trinásť pomerne krátkych poviedok i rozprávaní s jednou esejou, odhaľujúcou ich genézu, predstavuje v súčasnosti mimoriadny počin. Odkláňa sa od pretrvávajúcich trendov dnešnej doby, zomkýnajúc na prvý pohľad nezdružiteľné aspekty senzibility a irónie, reality a absurdity, intenzity a ľahostajnosti, ktoré zaujmú vzájomnou odlišnosťou, ale postupne v priebehu čítania odhaľujú isté spojitosti, či už z hľadiska obsahu, alebo, ako v prípade väčšiny, pisateľského princípu.
Práve to bolo jedným z dôvodov môjho rozhodnutia kúpiť si Nepokojných spáčov. A tiež fakt, že sa vyžívam v skúmaní kontroverzií a samotný charakter tejto knihy ju predurčuje na extrémistické hodnotenia, nakoľko ju nestačí len čítať, už vôbec nie len raz. Vyžaduje si maximálnu pozornosť percipienta, vyžaduje si jeho schopnosť nájsť symboliku úplne vo všetkom, vyžaduje si istú čitateľskú skúsenosť, predovšetkým si však vyžaduje vôľu objaviť niečo avantgardné. Rosová svojou hrou s písaním kolíše na hranici skutočnosti a literárnej fantastiky, zväzujúc dejové línie i postavy metaforickými putami, pričom si rozprávač udržiava značný odstup od všetkého plynúceho (alebo stojaceho). Pútavým aspektom jednotlivých poviedok je priebeh nasledovania ich obsahu – autorka sa často najprv zamýšľa, kam sa má dej pohnúť, prípadne to naznačí, avšak nakoniec čitateľa prekvapí nepredvídateľným záverom, dokazujúc, ako je to najpodstatnejšie v živote mnohokrát neuchopiteľné. S výnimkou posledného textu Club Tropicana, Esej o metóde, ktorý poskytuje prostredníctvom prevtelenia literátky do rozprávačky kľúč k správnemu čítaniu diel, a to vďaka nazretiu do jej súkromia, popisujúc vlastné pokusy o prepájanie materstva, spisovateľstva aj pudu odstrániť vnútornú neistotu z budúcnosti slovenského slovesného umenia zmenou. Prvé kroky týmto smerom vykonáva nezrkadlením spoločnosti ako takej, ale preverovaním možností jazykového sveta, teda nesústrediac sa na nápravu ľudstva, vyjadrovaním emócií či názorov, no na posun literatúry. Každá súčasť vety má svoje miesto, všetky sú do detailov vyšperkované, občas možno vďaka exaktnej skúposti na slovo. Popísať alebo zovšeobecniť témy poviedok si netrúfam, napriek tomu, že som Nepokojných spáčov prečítala už niekoľkokrát, hlavne kvôli ich diskutabilnej surrealite. V rámci jedného duchaplného príbehu sa totiž v podstate tvoria dva – jeden, ktorý by si mladší čitatelia dokázali vyložiť ako nevinnú rozprávku s radosťou, so smútkom aj s podobenstvom, a ten druhý, ktorý pod povrchom skrýva jeho symboliku, umožňujúcu vyspelejšiemu vnímateľovi vyložiť si ho podľa seba, reflektujúc isté životné aspekty. Prózy vyvolávajú rozmanité otázky, ale nie také, aké pri väčšine kníh, skôr spojené s potrebou s Rosovou diskutovať o jej metóde, o autorských motívoch či motiváciách.
Nepokojní spáči predstavujú, hoci sa to pri prvom otvorení skutočne nezdá, náročnú knihu. Človek pri nej musí rátať so zamotaním sa aj s nepochopením. Na záver však spisovateľka prirovnáva čítanie k divadelnému predstaveniu, pozostávajúcemu z „krátkych scén, ktoré nedávajú žiadny očividný zmysel, pretože divácky mozog, klasický západný nástroj racionálneho uvažovania, vycvičený v hľadaní súvislostí… sa zadŕha, no nakoniec v ňom za veselých zvukov svižnej pesničky všetko zapadne do seba,“ podnecujúc čitateľa zamýšľať sa nad umeleckým dielom dovtedy, kým si neosvojí určitú parabolu.
Tých v sebe príbehy Rosovej skrývajú niekoľko, a preto zaraďujem toto jej dielo ako ďalšie do našej pomyselnej povinnej literatúry.
