Noc v kaštieli
Eva Benková
„Sedem, osem, deväť. Zarobil si deväť eur, Dávid. Celkom slušné,“ pochválila som brata. „A čo ty, Linda?“ otočila som sa na svoju osemročnú sestru.
„Jedenásť,“ povedala a vysypala obsah svojho malého vrecúška do mojej dlane.
„Nie, Linda. Je to desať eur,“ opravila som ju a peniaze som jej vrátila.
„Ja som zarobila šestnásť,“ pochválila som sa.
„To áno, ale ty ľudí sprevádzaš po skanzene. My iba hráme na hudobné nástroje,“ nesúhlasil Dávid. Pribehol k nám aj posledný súrodenec, Félix.
„No ukáž,“ zobrala som mu klobúk a počítala som. „Štrnásť,“ vyhlásila som, „super, Félix. Hral si aj tú pesničku, ktorú som ťa naučila včera?“
„Áno. Do klobúka mi za to vhodili dve eurá a dvadsať centov.
„No, vidíš. Okej, ideme domov,“ oznámila som. Domovom som myslela kŕmidlo pre lesné zvieratá. Spali sme vedľa seba na sene. Nebolo to najpohodlnejšie, ale zvykli sme si. Súrodenci mi dali nástroje do plátennej tašky. Linda mi podala jej flautu, Dávid xylofón a Félix husle. Husle boli našou jedinou pamiatkou po mame. Pred dvoma rokmi, keď som mala dvanásť, zomrela. Jedného dňa, keď sa vracala z práce, havarovala a neprežila to. Otca sme nevideli od narodenia Dávida, nášho najmladšieho súrodenca. Mama hovorila, že sa otec vybral na zámorskú plavbu a loď stroskotala. Odvtedy ho vraj nikto nevidel.
Prišli sme ku kŕmidlu. Teda aspoň sme si to mysleli.
„Kde je kŕmidlo?“ opýtal sa Félix. Miesto, kde stávalo kŕmidlo bolo totiž prázdne.
„Neviem. Určite má byť tu. Veď sú tu štyri stromy a tam tečie potok. Presne tak, ako to bolo vždy. Normálne by som povedala, že môžeme prespať pod našou plátennou dekou, ale podľa suchého vzduchu a zatiahnutej oblohy bude pršať. A možno bude aj búrka.“
„Kam teda pôjdeme?“ ustráchane sa spýtala Linda.
„Neboj. Určite nájdeme miesto, kde môžeme prespať,“ upokojila som ju a pohladila som ju po hnedých vlasoch. V diaľke zaburácal hrom.
„Pomóc! Čo budeme robiť?!“ zľakli sa chlapci.
„Upokojte sa. Poďte za mnou,“ povedala som. Linda ma držala za pravú ruku a za ľavú Dávid. Félix sa zase chytil Dávida. Kráčali sme lesom. Pre väčšinu detí by to bolo v takej tme strašidelné, ale my sme sa nebáli. Poznali sme stopy všetkých zvierat a vedeli sme rozoznávať aj zvuky, ktoré vydávali. Ruka v ruke sme kráčali tmavým lesom, až kým sme nedorazili na čistinu.
„Vidím nejakú budovu!“ oznámil Félix.
„Áno, niečo tam je,“ potvrdila som. Vošli sme do dvora nejakého kaštieľa. Bol skoro celý schátraný. Iba strechu mal novú. Félix jemne pootvoril dvere. Opatrne sme vošli.
„Hej, Veronika! Nemáš zápalky?“ opýtal sa ma Félix.
„Mám,“ odvetila som a vytiahla som jednu z vrecka. Podišla som k Félixovi. Ukázal na lampáš. Zapálila som ho a pomaly som sa s ním zakrádala po dolnom poschodí. „Myslím, že sa tu môžeme uložiť, decká!“ zavolala som na súrodencov.
„Dobre,“ potešili sa a uložili sme sa na neveľký gauč. Zaspali sme rýchlo. Keď sme sa ráno zobudili, ustlali sme gauč. Rozhodli sme sa, že si vyrazíme kúpiť raňajky na trh do mesta, keďže je sobota a mali sme nasporené peniaze zo včera. Už sme stáli pri dverách, ale nešli otvoriť.
„Veď sme ich nezamykali!“ nahnevala som sa.
„Vy nie, ale my áno!“ Niečia ruka zakryla ústa Dávidovi a Linde. Začali sme s Félixom lomcovať kľučkou dvier a kopať do nich. Félix zrazu nejakým zázrakom otvoril dvere.
„Dokelu! Vedel som, že tie dvere nič nevydržia!“ zanadával muž, ktorý zakrýval Dávidovi ústa. Nejaká žena ma zrazu chytila za plece. Držala ma tak silno, že som sa nemohla rozbehnúť za bratom.
„Félix, bež!“ stihla som zakričať, kým mi zakryla ústa. Félix poslúchol a vybehol von z kaštieľa. Nemal ho však kto chytiť.