Nox et solitudo je básnická zbierka Ivana Kraska, ktorá výška v roku 1909 a patrí k vrcholom slovenskej moderny. Krasko v nej vyjadruje pocity osamelosti, melanchólie a pesimizmu, pričom sa zaoberá aj spoločenským problémami.
Motívom básni je často noc, symbolizujúci nie len fyzickú tmu ale aj duševnú prázdnotu a neistotu. Na vyjadrenie tohto stavu často využíva prvky z prírody, ako napríklad čierna noc, havran či šedá hmla. Práve svoj živiť prirovnáva k čiernej noci alebo nutnej kaluži. Jeho básne sú hlboko precítené, poznačené životom.
Ak obľubujete hlbokú a filozofickú poéziu, táto zbierka je pre vás ideálnym čítaním.