Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna chalúpka a v tej chalúpke žila maminka, ocko a Janko a Marienka. Maminka chcela upiecť jahodový koláč, tak povedala deťom, nech idú tu kúštik tu kde sa začína cesta, nech idú nazbierať jahody a deti povedali, áno mami, nepôjdeme ďaleko a dodržali sľub a išli cestičkou a nazbierali zopár jahôdiek, ale až vtedy chceli ísť ďalej preskúmať celý les, tak sa išli pozrieť ďalej až vtedy zistili, že sú uprostred cesty. Nevedeli kam ďalej ísť, či doprava, či doľava, či dopredu, či dozadu, tak povedala Marienka Jankovi, že nech vylezie na strom a zatiaľ mu podrží košík. Janko vyliezol hore na strom a povedal Marienke /zatiaľ nič nevidím“ a potom sa rozhliadol a uvidel z blízka malé svetielko a Marienka povedala „Čo už vidíš dačo?“. A Janko povedal, „áno vidím tam, musíme ísť ešte vpred, vidím svetielko, možno nás tam pustia dovnútra a ráno sa vrátime späť. Tak išli ku tomu domčeku a povedali si „máme hlad a keby sme zjedli jahody“ , tak sa Marienka pozrela do okna uvidela tam perníček a povedala Jankovi „Aha, Janko, tu je perníček, odlomíme si z neho a zjeme ho. Tak zjedli, ale až v tom ježibaba začula a prišla k okienku a povedala „Kto mi je moje perníčky!?“ A deti sa zľakli a ježibaba povedala „poďte dnu, poďte dnu, ráno sa vrátite domov.“ Tak deti poslúchli a išli dnu, nechali sa oklamať a Jankovi ježibaba povedala „daj si tieto perničky“ a Marienke povedala nech uprace dom. A Marienka upratala a potom sa dozvedeli, že to nie je obyčajná starenka, ale že to je ježibaba, až potom povedala ježibaba Jankovi „sadni si na metlu“. „Ale ja neviem ako sa sadá na metlu, ukážte mi to.“ Ježibaba sa sadla na metlu a obidvaja ju šupli do pece zavreli pec a rýchlo utekali tou stranou kade išli a vrátili sa domov z jahôdkami a maminka mohla upiecť jahodový koláč. A zazvonil zvonec a rozprávke je koniec.
