O snehuliakovi s horúcim srdcom
Kristína, mamička a ocko sa tešili na narodenie štvrtého člena rodiny. Keď sa Jarko narodil, boli takí šťastní, že to šťastie zaplnilo celý dom. Kristínka s ockom vybehli na zasneženú lúku pod lesom a postavili tam krásneho, velikánskeho snehuliaka. Stavali ho s toľkou láskou, že sa stalo niečo zázračné. Mal horúce srdce, ktoré tĺklo len pre dobré skutky. Veveričke daroval metlu, aby s ňou mohla zametať sneh namiesto jej chvosta, a tiež teplý šál na vlkovo choré hrdlo. Pomohol aj susedke myške. Prepálil sa jej hrniec a nemá v čom variť, tak jej dal hrniec, ktorý má namiesto klobúka. Aj zajačikovi daroval svoj nos, najväčšiu mrkvu. Keď zbadali snehuliaka straky, začali sa mu vysmievať, že už nemá ani metlu, ani klobúk, ani nos. Snehuliek zosmutnel, no veverička mu povedala, aby strakám neveril. Pre zvieratká z lesa je krásny, lebo má dobré srdce. No potom prišla jar a snehuliak sa roztopil. Rozprávka sa mi páčila, lebo v nej bolo dobro a hlavne kamarát snehuliak, ktorý rozdal svoje veci, aby pomohol zvieratkám.