Oblazy
Dnes, keď sme so sestrou ráno vstali, sme z kuchyne počuli hlasy. Mrkla som na budík: osem hodín a štrnásť minút. A potom nám to došlo: výlet! ,,Tešiť sa alebo plakať?“ spýtala sa Melánia. Radšej by asi pozerala do mobilu a četovala s kamoškami. Keď sme sa konečne doteperili do kuchyne, na stole nás čakala praženica. ,,Tak čo máme dnes v pláne?“ spýtala som sa zvedavo. ,,S tatkom sme rozhodli, že pôjdeme na krásnu prechádzku k mlynom Oblazy. Je to v malebnej Kvačianskej doline na Liptove. Cestou je aj pekný vodopád,“ opisuje nám mamina. Hm, to znie náhodou dobre. Onedlho sme sa už v aute trmádzgali po kľukatej ceste. Zrazu sa z maminho mobilu ozvala navigácia: ,,Váš cieľ je vpravo.“ Našli sme voľné miesto na parkovisku a vybrali sa po prašnej poľnej ceste. V kríkoch zrazu niečo podivne zašuchotalo. Mela zvrieskla a skočila za maminu: ,,Je tu plno medveďov! Zožerú nás zaživa! Nestihnem sa dostať do Hollywoodu!“ Ja som sa bála, že nestihnem dostať darčeky na narodky a chudák maco by ich potom musel zjesť, aby sa ku mne dostali. Ocino sa odvážne postavil dopredu a všetci sme sa za neho skryli. Mela skuvíňala, mamina sa pohotovo obzerala a ja som vrieskala. Behom sa k nám blížila akási staršia pani. Zrazu z krovia vybehol…ZAJAC! Milučký a hebučký zajačik. ,,Jej, dobrý deň, prosím, nebojte sa nášho miláčika. To je naša zajačica Bumy. Je neškodná, len hlučná,“ hanblivo sa ozvala. Mama jej povedala, že sme sa nebáli, iba sme cítili rešpekt. To určite. Pohli sme sa ďalej, no sotva sme došli do malého kameňolomu, moja úžasná sestrička sa znova ozvala: „Kto stúpil do EXKREMENTU? Cítim strašný smrad.“ Všetci sme si skontrolovali podrážky. Na mojej nebolo ani ň. Iba Mela sa červenala ako paprika. ,,Ehm. Dáte mi sekundu, prosím?“ otočila sa do kríkov a tam len fujkala. O chvíľu sa k nám vrátila: ,,Tak a môžeme ísť ďalej,“ vyhlásila spokojne. Popod cestičku tiekol potok. Spoza údolia už vykúkali malé domčeky, asi mlyny. Zrazu mama zavelila: ,,Stop! Obzrite sa za seba,“ Uvideli sme nádherný vodopád. Ko-nečne sme dorazili k mlynom. Boli staré a očividne si toho veľa prežili. Po okolitom dvore sa motalo veľa ľudí. Bolo tam malé múzeum, v ktorom bolo veľa z histórie mlynu. ,,Mami a tu normálne že žijú ľudia?“ pýtala som sa zvedavo. Jeden bradatý pán nás započul. ,,Áno, slečna. Ľudia tu žijú. Vopred objednaní dobrovoľníci to tu strážia, starajú sa o mlyny a zvieratá,“ vysvetľuje, „odkedy tu však odplavilo hať, je tu menej práce, pretože na elektrinu musíme mať generátor, ktorý nám od rána do večera vrčí v kôlni. Dovtedy elektrinu vyrábali mlyny. Ak si chcete obzrieť pôvodné zariadenie mlynu, choďte tadiaľto dovnútra. Ak si chcete kúpiť suvenír, pri okienku vám ho moja manželka alebo dcérka predajú. Prajem príjemný zážitok!“ Ocko s ním zostal von a vypytoval sa ho na rôzne veci. My, baby, sme vošli do malej miestnosti v prítmí, kde bolo pôvodné zariadenie mlyna. Boli tam rôzne krčahy, misky, ale aj ľudové oblečenie a nástroje. Melánia sa odjakživa bála malých a uzavretých priestorov, tak sa čo najskôr pratala von, kde si uľahčene vydýchla. V okienku sme si kúpili magnetku razenú do kože. Ces-tou domov som sa zamyslela: Keby si ľudia vážili kultúrne pamiatky a snažili sa viac o ich ochranu, nemuseli by sa o mlyny starať dobrovoľníci, ale platený personál. Odkedy odplavilo hať, mlyny už nie sú klasika. Na tabuľke pri nich nás privítala tabuľka s dobrovoľným vstupným. Ktovie, koľko ľudí ho aj zaplatí. Keby ľudia chceli, Oblazy by mohli byť už dávno zrekonštruované a hať opäť na mieste. Dúfam, že som vás inšpirovala k výletu. Dovidenia!