OSEMNOHÁ PRÍŠERA – NatáliaBeláková
Nebudem sa tajiť tým, že už ako mal som mala pomerne veľký rešpekt pre pavúkmi, dobre teda, mala som strach. V odbornej literatúre by ste našli termín arachnofóbia, ale to asi nebol celkom môj prípad. Vždy ma zachránil hrdina – môj tatino, jednoducho ma zbavil votrelcov v izbe. Všetko sa zmenilo v stredu 19. mája. Počas spánku ma uhryzla pradiarka. Čakala som reakciu ako v minulosti opisovali média: tŕpnutie rúk, začervenanie, krvácanie, ale nič sa nedialo, naopak mala som pocit, že sa mi to snívalo po uhryznutí ani stopa a spala som ďalej. Zobudila som sa. Izba bola väčšia a väčšia až bola obrovská. Nedovidela som na koniec postele. ,,Aaaa“, kričala som, ale nič som nepočula. ,,Mami, prosím!“ no stále nič, nik ma nepočul. ,,Tu! Tu som!“ ozývalo sa odnikiaľ. Volanie bolo čoraz naliehavejšie. Konečne som zaostrila, v rohu nad skriňou visel pavúk, bol obrovský. Neviem ako, ale vyliezla som z postele a visela na šnúrke. Hojdajúc sa zo strany na stranu som stúpala hore, neuvedomujúc si, že som osemnohá osemoká príšera. ,,Musíš to urobiť, len ty to dokážeš zmeniť!“ ,,O čom hovoríš?“ Úplne som zabudla som zabudla, že tak povediac nie som vo svojej koži… ,,Musíme nájsť nový domov.“ ,,Morty, ukľudni sa, spravím o je v mojich silách. Zrazu som si uvedomila, že mám problém s dýchaním. Hlavohruď sa mi nafukovala, ale kyslík neprichádzal. ,,Ako to ?“ ,,V atmosfére sa stráca kyslík bude ho menej a menej!“ ,,To ale ohrozí to ľudstvo“ pomyslela som si. ,,Poďme!“ zreval na mňa Morty a vyletel cez okno. ,,Lietajúci pavúk?“ v rýchlosti som si prehrávala všetky vedomosti zo školy, pavúky si nepamätám. A predsa! Použi šiestu nohu, ozývalo sa v diaľke. Fungovalo to! Zrazu som vedela, kedy naskočiť na vietor, nechať sa vznášať a letieť. Zrazu som bola v divočine medzi armádou. ,,Hurá, hurá, hurá!!!“ ,,Trikrát hurá!“ zakričal Morty, až teraz som si uvedomila, že to ja som na čele armády pavúkov. Zrazu mi to hovorilo ani neviem ako. ,,Za planétu!“ boli moje posledné slová a armáda sa rozpŕchla. Všetci sa do práce, utkať pavučinovú sieť okolo Zeme. Bol to len plán, ale verila som, že pavučina zachytí unikajúci kyslík, konečne som využila svoje vedomosti z geometrie. Tkali všetci v Austrálii aj v Ázii, Afrike aj Antarktíde, v Európe aj v Oceánii. Trvalo to presne 217dní. 217 dní na záchranu pavúkov, ľudstva, planéty… Deň, noc sme priadli, z atmosféry sa schádzalo len na čas obeda. Nakoniec sa nám podarilo celú planétu zabaliť do jemným hebkých vlákien a vďaka pavučine zachrániť planétu. Osemnohá príšera sa stala super -hrdinom, arachnofóbia prestala existovať a zo Zeme sa stala dokonalá pavúčia ríša.