Túto knihu sme mali ako povinné čítanie v škole. Najprv som bola voči nej skeptická, už len kvôli názvu a faktu, že bola napísaná v 19. storočí. Priznávam, prvých osemdesiat strán bolo naozaj o ničom. Autor požíval miestami až prehnane detailný opis prostredia a postáv. Neskôr sa dej rozbehol a začalo to byť podstatne zaujímavejšie. Bavilo ma pozorovanie viacerých dejových línií. Napríklad, zápletky medzi Rastignacom a Vautrinom, Rastignacom a dcérami otca Goriota, alebo Vautrinom a slečnou Michonneauovou.
Kniha krásne vystihla povrchnosť v ľudskej spoločnosti, cynickosť a prehnanú otcovskú lásku. Uchvátila ma v bohatej slovnej zásobe, ktorú použil autor. Jeho štylizácia viet mi prišla taká nadnesená až vznešená, ako keby sa autor snažil do každej vety vsunúť hlbokú myšlienku.
Počas čítania tejto knihy som si zapísala veľa citácií, ktoré mnou zarezonovali a mala som potrebu si ich zapamätať.
Teraz spätne som vďačná za skúsenosť s touto knihou. Cítim sa o niečo kultúrne bohatšia.