Moko je malý psík, ktorý je chromý a má len jedno očko. Deti samu vysmievali a dospelí ho odháňali. Odišiel od ľudí a bol radšej sám. Bolo mu však smutno a nudil sa a predsa každý potrebuje svoju svorku. Pobalil si do batoha mapu, granule, kompas a deku a vybral sa na cestu. Ocitol sa v lunaparku a tam spozná malého chlapca Viliho. Vili túži po psíkovi, ale mamička mu to nechce dovoliť, lebo bývajú v paneláku. Vili to tiež nemá ľahké. Má superschopnosť. Rozumie reči zvierat, kvetov aj vecí a všetci mu hovoria, že je klamár a deti sa s ním nechcú hrať. Vili a Moko sa skamarátia a Moko povie Vilimu, že si chce nájsť nové oko. Začínajú spolu hľadať nové oko a stretávajú „podivné bytosti“ , utrápené postavičky, bodkovanú myš, rybu s nohami aj neviditeľného vtáka. Aj keď inak vyzerali boli to dobré a milé bytosti. Moko aj Vili zistia, že netreba sa báť inakosti, keď je niekto iný, to neznamená, že je zlý. Keď je niekto iný, nemáme sa mu smiať. Moko s Vilim nenájdu oko, ale nájdu oveľa viac a to je úprimné priateľstvo. Kniha je veršovaná, niekedy trochu smutná, ale poučná.
