V chladné ráno kráčal Ľudovít po úzkych uličkách mesta a v ruke pevne zviezol zošit plný poznámok. Vietor od Dunaja mu šuchotal kabátom, na jeho myseľ horela myšlienkami silnejšími než zimný mráz .,,Raz budeme hovoriť vlastným jazykom“ zašepkal si, akoby to bolo tajomstvo, ktoré môže zmeniť svet. V škole sa mladí študenti tlačili okolo neho. Pozerali naňho s nádejou, akoby jeho slovách nachádzali odpoveď na otázku, ktorú si ani netrúfli vysloviť. Ľudovít im rozprával o národe, a reči, o tom, že slová majú moc spájať ľudí rovnako pevne, ako korene starého duba držia zem. Jedného večera sedel pri sviečke a zapisoval pravidlá jazyka. Plameň tancoval a vrchol tiene na steny, akoby mu sám čas našepkával , že ,to čo tvorí , pretrvá generácie. Nebola to ľahká cesta. Prišli pochybnosti, únava aj odpor tých, ktorí nechápali, prečo je jazyk taký dôležitý. No vždy, keď zavrel oči, počul hlasy ľudí na dedinách, ich piesne a príbehy a vedel, že nesmie prestať. Roky plynuli a jeho práca sa stala mostom medzi minulosťou a budúcnosťou. A hoci plameň sviečky dávno zhasol, iskra, ktorú zapálil v srdciach ľudí, žiari dodnes…
Mne sa veľmi páčila jeho odvaha neustupovať, dať ľuďom jazyk – ako si vedel napísať poznámky, pravidlá a držať sa svojho názoru.
Sofia Petrovičová, 7A