Pompílio, starý beznohý žobrák ktorý sedával pred chrámom považovaným za jeden z najkrajších starorímskych výtvorov, bol negramotný. Žiaľ nevedel čítať ani v jazyku svojich menej klasických krajanov, a tak sa stalo že ostal sedávať celých päťdesiat rokov von pred vchodom chrámu. Turisti v ňom videli typického lazára a radi si ho fotografovali. Pompílio bol tiež skvostným reprezentantom svojej kasty, tak preslávenej v cestopisnej aj krásnej literatúre. Hlava tizianovského starca: orlí nos, mäkká, i keď špinavá biela brada, bohatými prúdmi splývajúca na odhalené, do bronzova opálené prsia, dôstojné, patriarchálne črty v tmavej tvári.
Pompília teda každé ráno priviezol naničhodník Antonio pred chrám Santa Maria Maggiore v Esquiline, kde sedával a žobral. Sedával tam už niekoľko desaťročí, ale nikdy sa mu nesplnilo jeho prianie, dostať sa dnu a pokloniť sa Madone pred oltárom. Keďže bol beznohý, sám sa do chrámu dostať nemohol a zvykol prosiť otca Bernarda o to, aby ho aspoň na chvíľu zaniesol dnu, ale ten mu túto službu vždy odmietol. Na Kvetnú nedeľu napadlo Pompília, že ak sa v tento deň dostane k Madone a poprosí o pomoc, narastú mu nové nohy. Rozhodne sa preto obetovať celé štyri líry z denného zárobku aby ho otec Bernardo zaniesol do chrámu. V noci sa stal zázrak, Pompíliovi narástlo dvoje zdravých nôh a s Madonou odišiel na ďalekú púť. Ráno keď sa otec Bernardo vrátil do chrámu, našiel Pompília na dlážke mŕtveho ale s úsmevom na tvári.
