Kniha ma oslovila najmä pre jej paradoxný názov. Nebo ako symbol niečoho čistého, dokonalého a kto sú jeho požierači? Ľudia, ktorí sa chcú k tomu nebu aspoň čiastočne priblížiť svojim čistým, správnym, miestami až asketickým spôsobom života ako hlavný hrdina románu Bern. Odmieta bežný život mladého človeka, je nezávislý s vlastnými ideálmi, záhadný a občas aj nečitateľný, a tým sa stáva príťažlivým pre Teresu, 14 ročné dievča, ktoré cez prázdniny prichádza do Apulie za svojou starou mamou. Tam sa spoznáva s ďalšími mladými ľuďmi, ktorí žijú v nábožensko-ekologickej komunite jednoduchým životom.
Toto “neznámo” ju fascinuje, obdivuje ho a formuje zároveň. Psychológia jednotlivých postáv je veľmi realisticky vykreslená a niektoré pasáže ma priťahovali, niektoré až vytáčali svojou absurditou – postavy sa snažili byť dokonalé vo všetkom, čo robili, ale ich správanie bolo pritom nerozumné z môjho pohľadu a zbytočne komplikované. To bol pravdepodobne aj zábmr spisovateľa.
Hlavná téma románu – hľadanie hlbšieho zmyslu života, návrat k prírode, otázky dospievania spojené s konfliktami, nenaplnenými túžbami – to všetko a ešte ďaleko viac robí z tohto diela niečo silné a výnimočné. Príbeh vo mne ešte dlho rezonoval, na konci som mala chuť sadnúť do auta a osobne si vydiskutovať rozpačité, otvorené ukončenie príbehu.
