Bol to klasický podvečer v Bratislave. Telka hučala a ja som leňošila na posteli a pozerala facebook. A zazrela som fotku zlaťunkého Bigla, že vraj dvojročného trojfarebného Bigla. Popravde, ani neviem čo ma to napadlo, kontaktovala som OZ Pes v núdzi a nasledujúci deň som si išla poňho do Žiliny. Prišla som tam 13.3.202. Psík bol zavretý. Páčil sa mi a už som vedela, že od svojho rozhodnutia – zobrať si ho, neustúpim. Pamätám si, že sa ma pýtali, ako sa bude psík volať. Nemala som nič pripravené, vykĺzlo zo mňa meno Max. OK, tak to bude Max. Ďalšia zaujímavá informácia bola, že ho nemám púšťať na voľno, lebo uteká. OK, pomyslela som si: „to sa spraví, to chce čas, veď psy predsa pobehujú vždy okolo svojho majiteľa, nie?“ Hmmm. Naládovali sme sa do auta, úplne v pohode, snáď bol na to zvyknutý. Ponúkala som Maxovi šunku a on ju zjedol. Prišli sme domov, prešli sme sa popred panelák. Zdal sa byť taký v pohode, stále niečo čuchal. Doma som mu dala jesť. Zjedol. Hovorím si, že by bol taký hladný? No, nedalo mi to a išla som si niečo vygoogliť o Bigloch. Fajn, takže Bigle sú poľovnícke svorkové psy. Lovia zajace po stope. To vysvetľuje to, že ho nemám púšťať z vôdzky. Čítala som, že Bigl sú na piatej priečke psej inteligencie. Všetko zje bez problémov. Mám pocit, že má 8 žalúdkov ako Alf. Tiež môžem potvrdiť to prirovnanie Bigla s vysávačom. Na druhej strane Max má skvelú povahu. Chcem, aby Vás tento príbeh zaujal. KONIEC