Sofia bola osemročné dievčatko, ktoré žilo v sirotinci v Londýne.
Raz v noci cez okno uvidela na ulici obra, ktorý ju musel uniesť do Krajiny obrov, aby nikomu neprezradila, že obor existuje. Najprv sa ho Sofia bála, lebo bol obrovský a štíhly, s čiernym plášťom, vysoký asi 24 stôp a mal špicatý nos a veľké neobyčajné uši. Myslela si, že ju chce zjesť, ale on ľudí nejedol a radšej sa kŕmil nechutnou zeleninou – „smradohorkami“. Bol to dobrý obor, ktorý v Krajine snov zbieral do zaváraninových pohárov dobré sny a v noci ich chodil fúkať cez dlhú trubicu spiacim deťom, ako vtedy, keď ho Sofia zbadala. Ďalší deviati obri, ktorí žili v Krajine obrov, boli dvojnásobne väčší ako on, a každú noc chodili do rôznych krajín sveta kradnúť ľudí, najmä deti, aby ich zjedli. Obrovi bolo veľmi ľúto, aký osud mala Sofia. Ona zase zistila, že obor bol citlivý a čestný, a vzniklo medzi nimi veľmi pevné puto. Spolu chceli zastaviť deviatich zlých obrov, aby už nežrali ľudí. Pomocou sna sa Sofii a Kamošovi obrovi podarilo presvedčiť anglickú kráľovnú, aby im s tým pomohla. Letectvo a armáda vyviezli obrov z ich krajiny a dali ich do veľkých jám, kde potom dostávali jesť nechutnú zeleninu.
Kráľovná obom poďakovala a Kamošovi obrovi dala postaviť vysoký dom s veľkou bránou a Sofii krásnu vilu.
Príbeh bol napínavý, plný humoru a múdrosti, tak ako ďalšie príbehy Roalda Dahla. Zaujala ma myšlienka: Ľudia sú jediný druh, ktorý vedome zabíja svoj vlastný druh (vraždami, vojnami.) Kamoš obor v celom príbehu hovoril svojím popleteným jazykom, čo bolo smiešne, a obrazné pomenovania a prirovnania, ktoré používal, nemajú obdobu. Takisto vtipné obrázky Quentina Blakea sa nedajú prehliadnuť, a ako vždy, pridávajú knižke na hodnote. Aj rýmované texty alebo časti písané iným štýlom písma.