Samko Tále je z Komárna. Komárno hraničí s Maďarskom. Samko Tále je taký, že vie aj po maďarsky aj po slovensky, lebo Komárno hraničí s Maďarskom. Kniha je teda napísaná čudne. Tak ako píšem teraz ja. Lebo má čudný slovosled, lebo je napísaná Samkom Tále. Ale inak je napísaná Danielou Kapitáňovou a to je čudné a to by sa nemalo. Samko Tále tiež hovorí, že má veľmi inteligenciu a je humorný. Má takú chorobu, čo má aj meno a pri ktorej sa ani neholí a ani nerastie. Samko Tále nemá rád hlučnosť a bojí sa hovoriť o pohlavných veciach a nemá rád, keď ľudia sú takí, že robia, čo by sa nemalo. Keď takí sú ľudia, tak to chodí žalovať, lebo to, čo robia, by sa nemalo. Samko Tále mal predpovedané, že napíše knihu o cintoríne, čo aj napísal. A prvá bola taká, že celá bola len na jednu stranu.
Je implikované, že Samko Tále má nejaký druh autizmu. Vyzerá, že to aj ovplyvňuje, akým tónom píše knihu, aj keď istý podiel na tom majú aj jeho literárne vedomosti . Najviac je to vidieť pri čítaní častí, ktoré hovoria o zlých alebo smutných témach napr. samovražda, alkoholizmus, zneužitie moci, rasizmus, bezdomovectvo, smrť, atď. Tieto časti sú napísané konštatujúco, bez emocionálneho zafarbenia, hoci vieme, že sú veľmi tragické. Pritom práve tá jasnosť pomenovania vecí, bez ich zaobaľovania, ospravedlňovania či prikrášľovania a zdĺhavých opisov dáva väčší priestor pre predstavivosť. A tým autorka zväčšuje dopad a hrôzu zo spomínaných spoločenských javov.
Myslím, že čaro tejto knihy je z časti v tom, ako nám dovoľuje predstaviť si tie situácie. Keď nám Samko Tále dá typicky strohú informáciu o tom, čo sa stalo, začneme premýšľať, ako to bolo naozaj. Pretože vieme, že to nemohlo byť tak bezcitné, ako to opisuje. Niekedy sa mi zdá, že spisovateľ Samko Tále neprejavuje svoje reálne pocity pri niektorých situáciách nielen preto, ako je kniha napísaná, ale aj preto, lebo si myslí, že tak by sa cítiť “nemalo“.
Vizuál tohto vydania knihy má malý vreckový formát a obal aj strany vyzerajú ako vyrobené z mokrých kartónov. Teda to bol zámer, keďže Samko Tále zbieral kartóny a tie často bývali mokré. Podľa mňa vyzerá, akoby niekto naň opatrne prskal kávu a potom ju s rovnakou opatrnosťou zotrel. Čo je asi bližšie k pravde. Aj keď mokré kartóny nebolo prvé, čo mi prišlo na myseľ, myslím, že podoba knihy veľmi pomohla predstaviť ju ako naozaj napísanú Samkom Tále a tiež ako časť príbehu.