Na brehu Dunaja, kde sa vlny lámali o skalnaté brehy, stáli slovanskí junáci. Ich postavy boli vysoké a zdatné, ich oči plné odhodlania. Priniesli mierové posolstvo od rady starších, no zároveň varovali cisára. V ich krajine nebolo miesto pre tyranov a otrokov. Ich ľud sa postavil proti Rímu, hoci to znamenalo smrť. Cisár, pyšný a zbabelý, odmietol ich dary a slobodu. Jeho hlas znel prísne: “Vaša vlasť i všetky krajiny, čo povstali proti nám, budú dobité, ľud zotročený a mladí junáci odvedení.” No slovanskí poslovia sa nezľakli. Hľadeli mu rovno do očí, bez strachu. Vytasili meče a akoby jedným hlasom zvolali: “Mor ho!”
Cisár sa zo strachu vrhol medzi svoju družinu. Na povel sa každý vojak chytil zbrane a zrazu bola celá slovanská družina obkľúčená rímskymi vojakmi. No posli nepriateľov nepočítali a statočne bojovali. Svedomie ich tlačilo k tomu, aby padli ako víťazi, aj keď vedeli, že ich nepremôžu. Junáci bojovali ako kedysi ich dedovia, čo bránili vlasť pred nájazdmi a ktorých mená sa stali nesmrteľnými v ľudových piesňach. Padli v boji za národ, ranení, ale bez vydania hlásku. Stali sa morálnymi víťazmi. Po skončení boja stál cisár na bojisku, ale nemal dôvod radovať sa. Slovanskí junáci zomreli, ale ich odvaha a hrdinstvo zostali v srdciach ľudu. Boj za slobodu národa bol hodný mnohých obetí, aj v už vopred prehratom boji. Radšej zomrieť ako žiť v otroctve.
Takto sa odohral príbeh na brehu Dunaja, kde sa slovanskí junáci postavili proti rímskemu vojsku. Ich hrdinský čin zostal v spomienkach a piesňach, a ich slová “Mor ho!” sa stali symbolom odvahy a odporu.