Čo to znamená existovať? Táto otázka, často odmietaná ako príliš abstraktná alebo nezodpovedateľná, leží v srdci diela Martina Heideggera Sein und Zeit. Táto filozofická kniha sa ponára do konceptu ľudskej existencie, autenticity a nášho vzťahu k času a smrti. Vybrala som si túto knihu preto, že neposkytuje jednoduché odpovede, ale namiesto toho nás vedie k tomu, aby sme sa zaoberali základnou štruktúrou bytia. Spochybnila moje chápanie reality, prehĺbila moje myšlienky o smrteľnosti, slobode a existencii niečoho, čo presahuje fyzický svet. Byť človekom znamená byť si vedomý vlastnej existencie. Na rozdiel od iných bytostí my nie len že sme, ale aj spochybňujeme naše bytie, čo naznačuje, že je niečo za ním. Uznanie, že život nemá žiadny vlastný zmysel, pokiaľ si ho sami nevytvoríme, sa pre mňa stalo silnou motiváciou, aby som prevzala zodpovednosť za svoje rozhodnutia a za zmysel, ktorý svojmu životu pripisujem. Táto kniha mi otvorila oči v tom, aké je naozaj dôležité zosúladiť svoj život so svojimi skutočnými hodnotami. To, koľko času trávime vecami, na ktorých v konečnom dôsledku vôbec nezáleží, je neuveriteľné. Nie je náhoda, že prirodzene túžime po tom byť naplnení šťastím, netrpieť, byť nesmrteľní a mať plné vedomie, a poznanie. Či nie? Pokiaľ sme len mŕtva hmota, prečo sa potom bránime starobe, utrpeniu a smrti? Chceme byť slobodní, ale sloboda je obmedzená samotnou skutočnosťou bytia. Sme otrokmi aj vlastného močového mechúra, svojich zmyslov, žalúdka, emócií, a aj keď žijeme v tom, že nám slúžia, slúžime práve my im. Sme presvedčení, že naša sloboda spočíva v tom, ako môžeme byť otrokmi toľkých vecí. Sme podmienení neomylnými a bezpodmienečnými zákonmi bytia, s prijatím ktorých sme nesúhlasili. Nemožno im uniknúť alebo sa skryť. Boli sme stvorení a musíme byť, i proti svojej vôli, museli sme sa narodiť, musíme aj zomrieť. Ale hlavne, musíme žiť. Podmienení chorobou, starobou, smrťou a úzkosťou, musíme pracovať, aby sme zaplatili za vlastnú existenciu, ktorú sme si ani nevybrali. Ani neviem, či ľudia chodia do práce preto, aby prežili, alebo žijú preto, aby pracovali. Ale musia to prijať, pretože v boji proti tomu je ešte viac utrpenia. Sloboda teda nie je niečo dané, ale niečo, čo vzniká prostredníctvom uvedomenia si našich limitácií a prijatia možnosti v rámci našich hraníc. Máme obmedzenú slobodnú vôľu sa rozhodnúť, či budeme slúžiť našim prchavým zmyslom alebo transcendentným účelom. Uvedomenie si svojej smrteľnosti bolo spočiatku znepokojujúce, ale nakoniec sa stalo veľmi oslobodzujúcim. Pred čítaním Heideggera som sa skôr vyhýbala myšlienkam na dočasnú povahu hmotnej prírody, ale jeho kniha ma prinútila čeliť realite, že čas nie je nekonečný. A rovnako ako ja zabíjam čas nezmyslenými činnosťami, tak aj čas zabíja mňa. Ľudia sa veľmi boja smrti, aj keď si to nie vždy uvedomujú. Veľa z toho, čo robíme – naše ambície, presvedčenia a dokonca aj vzťahy – sú iba spôsobmi, ktorými odvraciame pozornosť od našej smrteľnosti. Tento strach vytvára krásne veci, ako umenie a náboženstvo, rovnako ako aj deštruktívne veci, ako vojny a fanatizmus. Smrť je najabsolútnejšia a najnevyhnutejšia skutočnosť ľudskej existencie. Paradoxne je to však niečo, čo nikdy nemôžeme skutočne zažiť. Nikdy sa nestalo, že by sme neboli, rovnako sa nikdy nestane, že nebudeme, lebo našou jedinou priamou skúsenosťou je, že sme. Smrť sa teda netýka ani živých, ani mŕtvych, pri živých nie je prítomná a mŕtvi tu už nie sú. Táto myšlienka ma vedie do metafyzických otázok o večnosti. Smrti sa veľmi nebojím, skôr ma desí skutočnosť, že ma vesmír stvoril tak, aby som bola dostatočne inteligentná na to, aby som si kládla otázky, na ktoré nie sú odpovede. Ak je však smrť nevyhnutná, prečo sa jej tak drasticky bránime? Prečo ľudia, dokonca aj v tých najhorších predstaviteľných podmienkach, stále do poslednej sekundy bojujú o prežitie? Vykorisťujeme všetko okolo seba, budujeme, ničíme, rozmnožujeme, pričom dobre vieme, že nakoniec všetko stratíme. Prečo samotný život bojuje proti svojej pominuteľnosti, no sám je vo svojej podstate sebazničujúci? Toto som nikdy nepochopila. Ak existencia nie je ničím iným ako prchavým okamihom medzi dvoma prázdnotami, prečo ju tak zúfalo zvierame? A čo je to za sila, tento inštinkt, ktorý nás núti držať sa života za každú cenu? Poznám biologické mechanizmy, ktoré sa o to pričiňujú, ale to mi neodpovedá na otázku – prečo? Ak je väčšina ľudí nastavená týmto spôsobom, prečo nie ja? Nikdy som sa necítila ako doma na tejto zemi. Nikdy som necítila, že by som tu chcela ostať, večne sem patriť. Predsa, ak by sme boli nesmrteľní, mali by naše činy nejaký význam? Vždy som sa skôr cítila ako pozorovateľ, než aktívny účastník tejto divadelnej hry na život, keď sledujem ľudí, ako sa bezhlavo naháňajú za niečím, čomu celkom nerozumiem. Jeho filozofia ma len uistila, že ľudská existencia musí byť viac než len fyzický svet, čo ma vždy viedlo k hľadaniu najvyššej inteligencie, ktorá sa pričinila o funkčný dizajn sveta. Úplná zložitosť bytia, spôsob, akým sa realita riadi presnými zákonmi, spôsob, akým sa ľudské vedomie vynára zo zdanlivo inertnej hmoty naznačuje prvotnú inteligenciu. Všetko má svoju príčinu, svoju štruktúru, svoj dizajn. Za každým dizajnom je dizajnér, za každým výsledkom je príčina. Moderná veda a filozofia často hovoria o živote vznikajúcom náhodne, no na základe môjho pozorovania a skúseností, život vždy pochádza zo života, reakcia z akcie, stvorenie od stvoriteľa. Jednoduchý počítačový program nemôže existovať bez inteligentnej mysle, ale vesmír so svojou zložitosťou môže existovať bez inteligentného tvorcu? Heideggerovo dielo posilnilo moje presvedčenie, že tento Tvorca je za hranicami toho, čo môžeme, vidieť, počuť, dotknúť sa alebo si predstaviť, no zároveň je nám bližší než náš vlastný dych. Nedá sa pochopiť nedokonalou, omylnou mysľou, pod kontrolou nedokonalých zmyslov, no ak sme bytosti, ktoré hľadajú pravdu, potom pravda musí existovať. Aj keď to bolo náročné čítanie, transformácia, ktorú vo mne vyvolalo, mi zmenila pohľad na život. Pri hľadaní zmyslu sme neustále limitovaní hranicami nášho chápania, no práve v rámci týchto hraníc je možná existencia transcendencie. Keď nás Heidegger vyzýva, aby sme sa postavili našej obmedzenej existencii, pripomína mi tým, že skutočná sloboda a autentickosť nespočívajú vo všetkých odpovediach, ktoré dokážeme nájsť, ale v otázkach, ktoré si stále môžeme klásť. Môžeme vôbec niekedy skutočne spoznať zdroj nášho bytia, alebo je to hľadanie samotné podstatou našej existencie?
