Kniha Slušné dievčatá plačú potichu ma zaujala svojím zobrazením života žien v malej slovenskej komunite v deväťdesiatych rokoch. Dej sa odohráva v Dunajskej Strede, kde sa obyčajné životy bežných ľudí prepletajú s násilím a bezmocnosťou voči mafiánskym gangom, ktoré tam ovládali ulice. Autorka Katarína Durica vytvorila príbeh troch žien: Júlia, kaderníčka, ktorej pokojný život naruší príchod tajomného Andreja. Hilda, ktorá túži po slobode a inom živote, a teta Eržika, ktorá sleduje, ako sa jej syn mení na krvilačného mafiána. Každá z nich žije svoj vlastný príbeh v meste, kde strach a moc gangov určujú každodennú realitu. Vďaka tomu je kniha silným obrazom spoločenského tlaku a neistoty tej doby. Aj keď autorka zobrazuje aj romantické a osobné momenty, silnejší je pocit bezmocnosti a prežívania každodenného strachu, ktorý sa vtedajší ľudia museli naučiť znášať. Niektoré momenty sú smutné, iné tvrdé, ale v každom prípade to nie je ľahká oddychovka, ale skôr silný spoločenský príbeh, ktorý dáva priestor na premýšľanie o tom, čo všetko sa mohlo diať za zatvorenými dverami v malom meste v chaotickom období spoločnosti. Slušné dievčatá plačú potichu je kniha, ktorá dokáže prekvapiť hlbokým pohľadom na osudy žien, ktoré sa snažia nájsť svoje miesto v ťažkom svete plnom strachu a smútku.
