V jedno bežné sobotné ráno som znudene sedel na svojej posteli a civel do mobilu. Predo mnou boli týždňové jarné prázdniny a hodlal som ich využiť naplno. Mobil, kamoši, telka, spánok a opäť to isté dokola. Náhle mama otvorila dvere do mojej izby a povedala: „ Sadaj do auta, ideme sa previezť.“ Nechcelo sa mi, keďže to narúšalo moje plány. V aute sme sa zrazu ocitli celá rodina. Mama, otec, sestra Leilani a brat Chris. Všetci súrodenci sme dúfali, že to bude krátka cesta. No otec s mamou mali iné plány, o ktorých sme zatiaľ netušili. Auto zastavilo na letisku. Prekvapene sme štebotali a hádali destináciu. Skúšali sme Londýn, Berlín alebo Paríž… Mama a otec vyhlásili: „Nechajte sa prekvapiť!“ A tak sme sa ocitli v lietadle plnom ľudí letiacich do Istanbulu. Toto veľkomesto nás privítalo príjemným počasím. Každý o ňom vraví, že je to krásne mesto, no mňa nijako neočarilo. Nájsť hotel bolo ťažšie ako sme si mysleli. Túlali sme sa úzkymi šikmými ulicami. Našťastie náš šofér zvládol túto neľahkú úlohu na jednotku. „Je čas ísť preskúmať Istanbul.“ povedal otec s úsmevom na tvári. Prvá zastávka našej výpravy bola Modrá mešita. Táto svetoznáma pamiatka bola zaujímavá, no nič pre mňa. Ženy so šatkami na hlave a vyzutými topánkami. To sa mi nepozdávalo. Takto sme obišli ešte zopár pamiatok. Neďaleko bola kaviareň, kde sme si dali horúcu čokoládu a povestný turecký koláč, ktorý mi zlepšil náladu.Nakoniec sme skončili v Zlatom bazári. Mama a Leilani si túžili niečo kúpiť. Obdivovali turecké koreniny a sladkosti. Ja s Chrisom sme sa rozhodli nájsť si niečo pekné pre seba. Ani sme netušili ako, a nechtiac sme sa vzdialili od rodiny. Milý Turek nás zavolal do jeho stánku s oblečením. Ukazoval nám skvelé tričká a mikiny. Všetko známe značky: Gucci, Adidas, Balenciaga… Raj na zemi. Aj by som si niečo kúpil, ale peniaze mal otec. OTEC! Kde je otec? Vtedy mi došlo, že sme sa stratili. Vyšli sme zo stánku, no v tom zástupe ľudí sme otca a mamu nevedeli nájsť. Brat začal plakať a ja som sa ho snažil upokojiť. No sám som sa cítil bezradne a zmätene. Vtom k nám pristúpila záhadná žena celá zahalená v čiernom habite. Začala na mňa po turecky, ale keď som nereagoval, spustila angličtinu. Trochu som sa upokojil. Vysvetlil som jej, že sme sa stratili a nevieme nájsť rodičov. Zavolala nás do svojho obchodu. Ponúkla nám teplý turecký čaj. Všimol som si vzadu ďalšie dvere. Nevenoval som tomu pozornosť. Zazvonil jej telefón a začala nezrozumiteľne hulákať. Zľakli sme sa a čakali sme, čo sa bude diať. Vo dverách obchodu sa objavili dvaja mohutní chlapi. Pochopili sme, že nám hrozí nebezpečenstvo. Čo robiť? Kam ísť? Toľko otázok mi vírilo v hlave. Znenazdajky začal opäť zvoniť telefón. Zahalená pani sa venovala hovoru. Chlapi si popíjali čajík a stále nás sledovali. Vtom sa jeden z nich olial. Druhý sa mu snažil pomôcť. Využil som ich chvíľku nepozornosti, schmatol som Chrisa a vybehli sme z obchodu zadným vchodom. Bežali sme ako o život. Narazili sme na hlúčik ľudí a započúval som sa do hlasného rozhovoru. Uprostred som spoznal hlas môjho otca. S radosťou som sa predral cez dav a skončil v jeho náručí. So slzami v očiach nás objímal. Zaviedol nás s bratom k mame a sestre. Odmenou po ťažkom dni bola plavba loďou. Keď som sa s otcom fotil na palube, zbadal som povedomú osobu. Bola to tá istá žena v čiernom habite, ktorá nás vlákala do obchodu. Zľakol som sa a ukázal ju otcovi. Neváhal a zavolal políciu. Až vtedy som si poriadne vydýchol a začal som si naplno užívať pôžitky Istanbulu.