Preskočiť na obsah

Stratenie v lese

    Raz v jednu zimu sme sa boli kúsok od našej chaty sánkovať pri lese. Bolo veľmi pekne a bolo napadané asi 2 metre snehu. Keď sme sa išli trošku prejsť po lúčnej ceste plnej ľadu a snehu , moja mama a babka sa išli prejsť trochu ďalej asi tri kilometre ku miestu, kde sme chodievali cez leto, keďže to tam nebolo zasnežené a zľadovatene. Po pár minútach odišli, takže sme tam už ostali iba my s bratom a dedkom. Po chvíľke aj oni už chceli ísť, no naspäť ku kopcu, kde sme sa sánkovali. Keď aj oni odišli, ja som tam ostal sám a chcel som sa tiež už vrátiť, keďže začalo mierne snežiť. Po pár minútach som sa dostal na križovatku, no nevedel som odkiaľ sme prišli, tak som si povedal, že idem doprava. Po asi desiatich minútach sa mi nezdalo, že by sme tadiaľ išli tak som sa rozhodol že sa vrátim na križovatku. Keď som sa tam vrátil, začal som sa už dosť obávať, pretože sa už začalo stmievať a ja som bol sám v lese bez nikoho a ničoho, s čím si môžem uľahčiť cestu naspäť. Po premýšľaní som sa rozhodol zabočiť doľava. Po krátkom chodení som sa dostal von z lesa, čo bola dobrá správa, no stále som nevedel kam mám ísť. Tam už som to trochu poznal, no stále bez cesty späť. Čím ďalej som šiel, tým viac som sa bál, že ma nikto nenájde, a že zomriem na podchladenie. Keď som už strácal nádej, v diaľke som uvidel nejaký stĺp s tabuľou. Potešil som sa a hneď som sa tam rozbehol. Na tabuli bola mapa celého lesa vrátane miesta, kde sme parkovali. Podľa mapy som bol približne pätnásť minút chôdze od parkoviska. Celkom som sa čudoval, že som tú tabuľu nezazrel skôr. Keď som prišiel na parkovisko, bolo tam naše auto, no nikoho z našej rodiny som nevidel. Pravdepodobne ma hľadali v lese, tak som sa tam vybral im oznámiť, že žijem, a že ma nezožral medveď alebo že ma neuniesli ufóni a podobne. Keď som ich našiel, bol som najšťastnejší človek na Zemi. Hneď som im všetko vyrozprával. Spoločne sme sa vrátili po dlhom dni späť na chatu a spoločne sme sa najedli.
    Po všetkom to nebol najhorší deň môjho života, keďže sme sa super posánkovali a spoločne najedli babkiných palaciniek.