Dievča hľadelo na svätyňu. Bola hlboká noc, ale namiesto spánku stála nehybne ako socha pred oknom. Na tvári mala bezduchý výraz, v jej očiach, ktoré nikdy neopustili budovu v diaľke, však žiarilo chabé svetlo. Zdalo sa, že na niečo čaká.
Miesto, kde dievča žilo, bolo malé prímorské mestečko, ktoré sa v minulosti topilo v chudobe. Tie dni sú však už preč. Za krátky čas si nahromadilo dostatok bohatstva na to, aby mešťanom vystačilo na celý život. Príčinou tejto dramatickej zmeny bolo nové náboženstvo, ktoré sa rozšírilo medzi obyvateľstvom. Hovorí sa, že jedného dňa mali všetci kolektívny sen, kde mali ponúknutú budúcnosť plnú prepychu a blahobytu, ak by začali uctievať starého Boha želaní. Boh želaní sa bude živiť ich bolesťou a na oplátku ich požehná všetkým, po čom ich srdce ráči. A tak mu ľudia postavili obrovskú svätyňu, pred ktorou kľačali dňom i nocou a zbožne nosili mučeníkov ako obetné dary výmenou za splnenie svojich prianí.
Malé okno v podkroví jej ponúkalo jasný výhľad na japonskú záhradu vo dvore, kamenné lampáše osvetľujúce kamenný chodník boli jediným zdrojom svetla pod prikrývkou noci. Podkrovie bolo tiež jediné miesto, z ktorého mohla dovidieť na malý kopec týčiaci sa za domom. Jej pohľad bol upretý na jeho úplný vrchol. Nachádzala sa tam svätyňa Boha želaní.
Dievča na ňu hľadelo bez prestania. Prešla minúta. Potom dve. Jej pohľad bol neochvejný. V diaľke, kam nedosiahlo ani mesačné svetlo, sa ozvalo zakrákanie havrana. Dvere do svätyne sa začali otvárať.
Proces bol veľmi pomalý, postupne sa však malá medzera zväčšovala a zväčšovala. V nasledujúcej chvíli sa spoza dvier vynorila ruka. Dievča ju nevidelo veľmi dobre, ale všimlo si biele podlhovasté prsty zvierajúce rám, pravdepodobne v snahe otvoriť dvere úplne dokorán. Dievčina čakala so zatajeným dychom. Napadla jej len jedna myšlienka: niečo sa snaží opustiť svätyňu.
V hĺbke duše vedela, čo to je, ale neodvážila si to priznať. Príbehy o Bohu želaní počúvala už ako malá, ale jedna vec, v ktorej sa všetky zhodli bola, že nikto v skutočnosti nevedel, ako vyzerá. Jeho existencia bola sťa symbolom, nádobou pre túžby každého. Je pre neho nemožné mať fyzickú podobu, je len amalgamáciou najtemnejších želaní mešťanov, držanou pokope nespočetnými vláknami bolesti, ktorú dobrovoľne obetovali. Ale napriek tomu bola posledných pár týždňov svedkom tej istej scény. Každú noc, počas hodiny byvola, sa dvere do svätyne pootvorili. Začalo to takmer nepostrehnuteľne, ale v priebehu dní to robilo čoraz väčšie a väčšie kroky smerom von. V jednom momente si dievča myslelo, že čokoľvek je vo vnútri – či už je to boh želaní, alebo niečo iné – čoskoro vyjde von.
Po nekonečne dlhých minútach sa zdalo, že sa to vzdalo vychádzania, a dvere do svätyne sa so škripotom zavreli. Nebolo jasné, čo tomu bránilo vyjsť v prvom rade. Možno je na vine samotná svätyňa. Dievča si zhlboka vydýchlo. Nepochybovalo, že zajtra to obnoví svoje úsilie, ale dnes sa tým už zapodievať nemusí. Konečne od okna odtrhlo svoje páliace oči.
Dievčina si spomenula na povesť, ktorú jej raz rozprávala stará mama. Boh želaní je v ustavičnom spánku, deň čo deň naslúcha utrpeniu más, a len slzy tých najutrápenejších duší ho prinútia otvoriť oči a uzrieť svet, ktorý sa zbláznil od bolesti. Hovorí sa, že ak sa dlho dívate do priepasti, priepasť sa začne pozerať do vás. Dievča si potom spomenulo na neprirodzene dlhé prsty naťahujúce sa do vzduchu. V žalúdku sa mu formoval pocit hrôzy.
…
Čo to vlastne celý ten čas uctievali?
Okno za dievčaťom ukazovalo malý kopec so svätyňou. Bez jej vedomia sa dvere svätyne začali pomaly otvárať.