Tento príbeh ma úplne pohltil, a to nie len svojím dejom, ale aj atmosférou a psychológiou postáv. Jay Gatsby je pre mňa fascinujúca postava – človek, ktorý dokáže celé roky žiť pre ilúziu, pre sen o láske a dokonalom živote, a pritom je úplne osamotený. Čítala som a cítila som zmes obdivu a smútku, pretože je úžasné, ako silno dokáže niekto veriť, ale zároveň je tragické, že tento sen je nereálny.
Nick ako rozprávač mi pripadal ako veľmi úprimná postava – jeho pohľad je subjektívny, plný obdivu, ale aj kritiky. Je to niekto, kto dokáže pozorovať, analyzovať a premýšľať nad motiváciami druhých. Vďaka nemu som mala pocit, že som súčasťou tej spoločenskej vrstvy, no zároveň som bola schopná vidieť jej prázdnotu a povrchnosť.
Najviac ma zasiahla Gatsbyho láska k Daisy. Je to taká čistá, až melancholická posadnutosť. Čítala som a zároveň som sa snažila pochopiť, prečo dokáže človek takto upnúť na minulosť. Miestami ma to deprimovalo, pretože som si uvedomila, že aj my ľudia často zbytočne idealizujeme veci a ľudí, ktorí už dávno nie sú tým, za koho ich považujeme.
Autor veľmi dobre opisuje kontrasty – večierky a bohatstvo na jednej strane, osamelosť a vnútornú prázdnotu na druhej. Čítala som pomaly, miestami som si zapisovala citáty, pretože každý obraz a myšlienka je hlboká. Kniha mi ukázala, že šťastie a peniaze nemusia súvisieť a že mnohé ideály, po ktorých túžime, sú často len ilúziou.
Po dočítaní som mala pocit melanchólie, ale zároveň aj obdivu k tomu, ako autor dokáže zachytiť psychológiu postáv. Pre mňa je The Great Gatsby predovšetkým o ľudskej túžbe veriť, o snoch, ktoré nás poháňajú, a o tom, že nie všetky sny sa môžu stať realitou.