Táto kniha na mňa pôsobila veľmi zvláštne a miestami až smutne krásne. Príbeh sa odohráva v období 20. rokov v Amerike, ktoré je známe ako obdobie hojnosti, večierkov a rýchleho životného štýlu. Napriek tomu som mala počas čítania pocit, že pod povrchom bohatstva sa skrýva prázdnota.
Jay Gatsby je fascinujúca postava. Na jednej strane pôsobí ako úspešný muž, ktorý dosiahol všetko – má peniaze, dom, spoločenské postavenie. Na druhej strane je jeho život postavený na jednej ilúzii – na túžbe získať späť Daisy. Jeho posadnutosť minulosťou ma zaujala najviac. Verí, že dokáže zopakovať minulosť a zmeniť ju podľa svojich predstáv. Táto myšlienka mi prišla veľmi smutná, pretože ukazuje, ako veľmi sa môže človek upnúť na niečo, čo už neexistuje.
Rozprávač Nick pôsobí ako pozorovateľ, ktorý postupne odhaľuje pravdu o ľuďoch okolo seba. Páčilo sa mi, že nie je úplne neutrálna postava – aj on si vytvára názory a hodnotí správanie ostatných. Daisy na mňa pôsobila rozporuplne. Na jednej strane som ju chápala ako ženu uväznenú v spoločenských očakávaniach, na druhej strane ma jej nerozhodnosť a povrchnosť miestami sklamali.
Kniha veľmi silno kritizuje tzv. americký sen. Ukazuje, že úspech a bohatstvo nemusia priniesť šťastie. Večierky, ktoré Gatsby organizuje, sú plné ľudí, ale zároveň plné samoty. Po jeho tragickom konci som mala pocit, že celý jeho život bol postavený na sne, ktorý sa nikdy nemohol naplniť.
Najviac ma zasiahla myšlienka, že niekedy si vytvárame predstavu o šťastí, ktorá je nereálna. Naháňame sa za ideálom, ktorý v skutočnosti neexistuje. Po dočítaní som cítila smútok, ale aj pochopenie, že kniha je vlastne o ľudskej túžbe veriť v niečo lepšie, aj keď realita je iná.